Jana Kačmárová
Ako si líštička priala krajší chvost
Líšku Imrišku trápi, že jej huňatý chvost sa krásou nevyrovná ostatným – najmä keď si z nej ďalšie líšky robia posmech. Ale nečakaná nehoda jej pripomenie, že si celkom zabudla vážiť to, čo má.


Čierno-biele pruhy, hustá štica, veľké očiská... podľa toho by ste spoznali zebru
Apolienka a jej rodičia prešli veľký kus cesty, kým sa dostali do bezpečia pred požiarom. Prekonali púšť a potom sa na lodi preplavili cez vodu. O niekoľko dlhých týždňov sa dostali na miesto, kde sa im veľmi páčilo – všade rástli husté lesy a sladká, šťavnatá
Apolienka s rodičmi a ďalšími kamarátmi sa rozhodli na jednej z tých krásnych pastvín usadiť. Ibaže hneď po príchode zistili, že tam nie sú sami.
„A ty si
„Ja som Apolienka,“ odpovedala ostýchavo malá zebra. „Včera sme sa sem s rodičmi presťahovali, pretože na našej savane vypukol požiar.“ Hlások sa jej pri tej spomienke trochu zatriasol.
„Tak vitaj, Apolienka,“ zaerdžal ryšavec, zastrihal ušami a
Keď sa medzi ne Apolienka zaradila, jedno čierne žriebätko ju potiahlo za chvost. Ďalšie, strakaté, jej rozstrapatilo hrivu. Keď sa otočila, malý hnedý koník sa jej pokúsil podraziť
„Prečo si taká pásikavá?“
„A prečo máš taký zvláštny chvost?“
„A prečo si taká maličká?“
„Ako to, že vyzeráte všetci rovnako? Veď vás jedného od druhého nerozoznáme!“ dobiedzali do bezradnej Apolienky ostatné žriebätká. Tá však netušila, čo im odpovedať. Nikdy nad tým nepremýšľala. U nich doma boli predsa všetci
Tak to išlo deň čo deň. Zvedavé žriebätká to nemysleli zle, ale pre Apolienku bol každý deň v škole utrpením. Všetko bolo celkom iné než doma na savane! Až…