Spáč z kurína

Ďaleko za mestom, tam, kam vedú len jedny koľaje, po ktorých jazdí a húka malý vláčik, sa rozprestierala veľká farma. Žilo tam veľa ľudí i zvierat a ako to na farmách býva, každý deň mali množstvo práce. Zvieratá znášali vajcia, spásali lúku, ľudia sa starali o polia, na ktorých rástlo obilie, a pestovali zeleninu.

Od rána bolo čo robiť. Najdôležitejší bol preto kohút, ktorý sa budil s prvým ranným lúčom a ponáhľal sa svojím hlasným kikiríkaním oznámiť prichádzajúci deň všetkým obyvateľom farmy.

„Kikirikí! Je tu ráno! Vstávať, vstávať, lenivci! Kto vstane posledný, je plesnivá krumpľa!“ kikiríkal žartom na každú stranu.

Plesnivou krumpľou nechcel byť nikto, samozrejme. Prasiatka vyskočili z chlievika rovno do blatistej kaluže, kozy sa bežali pásť na čerstvej ďatelinke a kačice zabrali to najlepšie miesto v rybníčku. Len kocúr driemal v senníku, pretože sa celú noc túlal a mňaukal po strechách. Čo hovorí kohút mu bolo úplne jedno. Mačky bývajú v noci zaneprázdnené, takže si ranný spánok zaslúžia, vravel si.

Tak sa začínal každý deň už od čias, ktoré si pamätal najstarší vôl, a ten bol taký starý, že mu rohy takmer obrastali machom. Kohút mal už tiež mnoho rokov odslúžených. Hlas mu občas zachrapotal a pazúriky sa mu ráno horšie narovnávali. Už si skrátka zaslúžil suchý a teplý kurín s bidielkom na odpočinok. Hľadal preto kohúta, ktorého by ako svojho nástupcu zaučil.

Na susednom statku sa tej jari vyliahli dva kohútiky, ale toľko ich treba nebolo. Farmári sa preto dohodli a čoskoro si po dvore vykračoval mladý kohútik-prišelec. Mal krásny červený hrebienok, ohnivé pierka a chvost sa mu ligotal na slniečku ako drahokamy. Sliepočky na ňom mohli oči nechať. Naparovanie kohútikovi náramne šlo a so sliepočkami si rozumel možno až priveľmi. Ukazoval sa zo všetkých strán, dal si sliepkami preberať…