O srdiečku, ktorému sa chcelo skákať

Na sídlisku v mestečku, vo vysokom vežiaku, býval v jednom malom byte na najvyššom poschodí jeden dedko. Žil sám, pretože babka sa už vrátila ku hviezdam. Deti aj vnúčatá ho často navštevovali, ale dedko bol čím ďalej, tým viac smutný.

Kedysi to býval vždy veselý dedko. Vnúčatám hrával na gitare, spoločne s babkou ich brávali na prechádzky. No vnúčence vyrástli, babka odišla a dedko mal pocit, že už viac niet komu hrať. A tak len v tichosti sedával pri okne a bez záujmu pozoroval vonkajší svet.

V dedkovom tele potichučky tĺklo jeho srdiečko. Tĺklo si v rytme dedkovho života a spomínalo. Ach, kde sú tie časy, keď som si veselo poskakovalo na čerstvom vzduchu alebo pri nejakej peknej pesničke, vzdychalo smutne.

Srdiečko by si tak rado poskočilo, ale nemalo žiadny dôvod. Síce sa o to ešte občas pokúsilo, no hneď ho to aj prešlo. Takto to predsa ďalej nejde, uvažovalo skormútene a čuplo si znova do kútika, aby tam potichu tĺklo v rytme dedkovho života.

Jedného dňa prišli k dedkovi na návštevu deti s vnúčatami a srdiečko opäť pocítilo nutkanie poskočiť si. Ale odrazu pocítilo aj čosi iné.

„Dobrý deň,“ pozdravil akýsi cudzí hlas.

Kto je to? zvedavo počúvalo srdiečko.

„Som vaša suseda z vedľajšieho bloku.“ Hlas akoby odpovedal priamo srdiečku. To ihneď pocítilo radosť, ale vzápätí aj odpor.

„Dobrý,“ zahundral dedko odmerane.

Dedko tú babku poznal. Vídaval ju cez okno, ako sedáva na lavičke a vyhrieva sa na slniečku. Občas mu dokonca aj zakývala. Vždy ho lákalo zísť dole a prehodiť s ňou pár slov, no akosi sa nikdy neodvážil. A teraz mal zrazu príležitosť, ale slová sa mu zasekli niekde v krku.

Srdiečko však vycítilo príležitosť. Veď povedz niečo! povzbudzovalo dedka, no on svoje srdiečko vôbec nepočúval. Nepočúval ho takmer…