Čmeliak Brumko a jabloňová škola

Na okraji lesa stála stará ohnutá plánka. Slniečko ju deň čo deň zohrievalo, aby si mohla s úľavou natiahnuť staré konáre. Bola už takmer celá obrastená lišajom – ani by ste si nevšimli, že medzi jej konármi sa ukrývala hmyzia škola.

Naozaj! Schované medzi konármi boli maličké triedy. V jednej sa pavúčiky učili tkať jemné siete, v druhej sa ligotali farebné chrobáky. V tretej poskakovali atletické kobylky a cvrčky. A celkom hore bola trieda opeľovačov.

Pre všetky tieto hmyzie detičky bola plánka ako druhý domov a starali sa o ňu, ako najlepšie vedeli. Niet divu, že plánka rodila najviac jabĺčok z celého okolia, ako odmenu pre svojich malých žiakov.

V triede opeľovačov to dnes len tak bzučalo. Malé včielky, osy a pestrice kreslili na suché lístky obrázky kvetov.

„Každý opeľovač musí poznať kvety ako svoju dlaň!“ prízvukovala im učiteľka, prísna pani osa. „Prvosienky, ďatelina, jabloňové kvety, púpavy...“

Čmeliak Brumko sa pozeral na svojich spolužiakov, ako nôžkami obratne maľujú lupienky, stonky a lístočky. Všimol si, že šikovné včeličky-dvojičky už mali svoje obrázky skoro hotové.

„Brumko, zase sa vrtíš!“ upozornila ho pani učiteľka. „Veď si nakreslil ešte len zopár čiarok!“

Brumko sa rýchlo sklonil späť k obrázku. Ale čo to? Pomedzi konáre starej jablonky ho na chrbte šteklilo slniečko. Opäť otočil hlavičku. Slnečné lúče, mihotajúce sa medzi listami, vytvárali ligotavé odlesky. Brumko chvíľu sledoval hru lúčov.

Vzápätí sa k nemu doniesol zurkot pramienka. Ach, po škole zájde k vode, pohrať sa s kamarátmi! Už nevedel obsedieť. Bola mu dlhá chvíľa, mrvil sa, až drgol do kalíška s farbou a ten sa zrútil z konára celkom dolu!

Dopadol na machom pokrytú zem, rovno doprostred triedy chrobákov.

„Au!“ ozvalo sa zdola. Kalíšok trafil malého zlatoňa a na jeho nádhernom lesklom pancieri zanechal čierny…