O voňavom vrkoči

Bola raz jedna pekáreň a svojím remeslom v nej vládol pekár Vavrinec. Každé ráno musel vstávať už o štvrtej hodine, a to s prvým zakikiríkaním kohúta. Spolu s ním vstávala aj jeho dcérka Anička. Bolo to roztomilé dievčatko, ktoré chodievalo s ockom do práce a pomáhalo mu piecť. A občas aj maškrtne ujedať koláče.

Do pekárne prichádzali skoro ráno. Pekár Vavrinec musel rozkúriť pec na čerstvé pečivo, voňavé žemličky, chrumkavé rožky a sladké koláče. Veď sa k nemu zbiehali ľudia zo všetkých kútov dediny.

Nakupovali u neho aj dievčatá z neďalekého statku. Mali také krásne dlhé vrkoče, že Anička ich zakaždým obdivovala. Dievčatá nimi zvykli pri odchode zatočiť a zvýsknuť pri tom.

Anička sa vtedy smutne pozrela na ocka a siahla si na svoje krátke, jemné vlásky. „Oci, kedy aj mne narastú také dlhé vlasy, aby som mohla mať zapletený vrkoč?“

Otecko pohladil svoje dievčatko po hlavičke. „Všetko má svoj čas, Anička. Aj tebe vlasy dorastú, keď budeš väčšia. Netráp sa tým.“ Ale predsa ho to tiež trochu škrelo. Sám Vavrinec mal vlasy krátke a nie veľmi husté a Aničke, ktorá ich po ňom zdedila, rástli veľmi pomaly. Ako každému otcovi mu najviac záležalo na tom, aby bola jeho dcérka šťastná a usmievala sa.

Jedného dňa dostal Vavrinec nápad. Povedal si, že upečie niečo, čo nikdy predtým neskúšal.

„Anička, poď! Dnes skúsime upiecť niečo úplne nové,“ navrhol jej.

Anička ako vždy nadšene súhlasila. Ockovi pomáhala veľmi rada.

Najprv musel Vavrinec uhniesť to správne kysnuté cesto. Keďže nepoužíval žiadne pekárske stroje a svoje produkty vyrábal poctivo ručne, musel miesiť naozaj dlho.

Cesto sa mu pod rukami kĺzalo sem a tam, Anička mu teda na ruky prisypávala múku a Vavrinec pridával pri miesení na sile. Bola to skutočne drina. Aj keď bol Vavrinec…