O slávikovi, ktorý stratil hlások

Deti, vedeli ste, že každý kvet na lúke má svoju vílu a každý strom v lese zas svojho škriatka? Tie víly a škriatkovia sa o kvietky a stromy starajú. Nuž a v dube býva škriatok Dubík. Je veselej povahy a má rád dobrodružstvá, ktoré s obyvateľmi lesa zažíva každý deň. Tu je jedno z nich:

Všetky zvieratká v lese s obľubou počúvali spev slávika. A on im vždy veľmi rád zaspieval. Každé ráno slávik vstal, rozcvičil si hlások, vyletel z hniezda na konár a začal vyspevovať. Zvieratká sa razom zbehli okolo stromu, na ktorom slávik býval, a počúvali jeho spev.

Lenže slávik bol dosť nezodpovedný. Rád šantil a lietal. No a potom sa zakaždým napil ľadovej vody zo studničky.

„Slávik, slávik, raz na to doplatíš. Dávaj si pozor na svoj krásny hlások,“ vravievali mu zvieratká.

Ale on tieto rady nebral vážne a smial sa im. „Ja – a stratiť môj hlások?“

No jedného rána slávik vstal a chcel si ako obvykle rozcvičiť hlasivky. Nadýchol sa a… nič. Vyšlo z neho len akési zachrčanie. Vyskúšal to ešte raz, ale márne, znovu sa ozval iba chrapot.

„Čo sa to stalo?“ šepol chrapľavým hlasom vystrašený slávik. Čo len teraz budem robiť? pomyslel si.

Zvieratká v to ráno darmo čakali pod stromom na slávikov spev. „To sa ešte nikdy nestalo, že by nám slávik ráno nezaspieval,“ čudovali sa. „Hádam sa mu niečo nestalo.“

„Hej, slávik, slávik! Si v poriadku?“ zavyl vlk.

Ale slávik sa vôbec neukázal.

„Niekto by mal za ním vyliezť hore,“ podotkol jazvec.

„Ja za ním pôjdem,“ ponúkla sa veverička a už aj liezla na strom. Len čo vyšla nahor, zaklopala na dvierka slávikovho príbytku. „To som ja, veverička.“ No nikto sa neozýval. Klopala teda neúnavne ďalej. „Si tam, slávik?“ opýtala sa čo najhlasnejšie.…