Škaredé káčatko

Bola raz jedna kačka. Tá kačka žila na ostrovčeku v strede jazera, ktoré lemovali vysoké topole. Jazero bolo domovom viacerých kačacích rodín, ale aj labutí, žiab a rybičiek.

Kačka sa už veľmi tešila sa svoju vlastnú rodinku a predstavovala si, ako aj ona bude hrdo po jazere plávať a za ňou pôjdu v zástupe malé káčatká. Sedela na vajíčkach a očakávala, že sa čoskoro vyliahnu. A veruže sa onedlho začalo z vajíčok ozývať ťukanie. Jedno za druhým začali vajíčka praskať a malé zobáčiky sa pomaly predierali na svet. Mama kačka ich pritom povzbudzovala hlasným kvákaním.

Šesť vajíčok sa už vyliahlo a malé káčatká pobehovali sem a tam. Žiarili ako malé žlté slniečka. Jedno krajšie ako druhé. Boli hneď nedočkavé a zvedavé, čo ich čaká za rákosím, ale mama kačka ich zobákom zakaždým zastavila. Čakala ešte na posledné, siedme vajce. Bolo o čosi väčšie ako ostatné vajíčka a káčatku sa z neho na svet akosi nechcelo. Až o hodnú chvíľu sa konečne aj z posledného vajíčka ozvali dlhoočakávané zvuky. Na vajíčku sa najskôr vytvorila malá prasklinka, až napokon úplne popraskalo a na svet sa predrala ďalšia hlavička. Veľká a šedá ako popol z pahreby. Novonarodené káčatko bolo celé akési veľké, nemotorné a ťarbavé. Po žiarivo žltom perí nebolo ani stopy.

Hneď ako sa ostatné káčatká naučili rozprávať, začali sa sivému káčatku posmievať. Hovorili mu, že je škaredé. Mama kačka si len povzdychla a dúfala, že o pár dní aj toto posledné káčatko zožltne a bude ako ostatné.

Keď išla okolo nich stará hus, hlasno zagágala: „Aké pekné káčatká. Teda až na to posledné. To je škaredé a nemotorné. Mala by si sa ho zbaviť, kačka.“

„Ešteže čo. Jedného dňa aj z neho vyrastie krásna kačka. A nech je aké chce, je predsa moje,“ oponovala jej mama…