Myšaela

Myšaela so svojím kufríkom stála na peróne stanice Myšská Nová Ves. Oblečená v kabátiku opatrne vystúpila po schodíkoch, zakývala babke a našla si sedadlo s číslom myšitcaťšesť. Narovnala si bledočervenú sukňu a košík so syrmi položila na prázdne miesto vedľa seba.

Smutne pozrela na staručkú babku Myšulu, ktorá jej mávala zvráskavenou tlapkou. Uvidia sa zase o rok. Prázdniny v suchom svahu deravom ako ementál pod Myšským hradom boli krásne, ale čoskoro sa zase začne myškola.

Myšaela vedela, že Myšskú Novú Ves ľudia volajú Spišská Nová Ves. Nerozumela tým zvláštnym názvom, niečo také nudné mohol vymyslieť iba človek, vravela si. Malý vláčik práve opúšťal toto mesto, mašina ťahavo zapískala a čierny dym z jej komína stúpal k oblakom.

Koľajnice sa ťahali pomedzi steblá trávy a neraz sa stratili v tuneli vydlabanom do dubového stromu. Myšací inžinieri totiž usúdili, že lepšie bude, ak vlak presviští priamo cez kmeň, ako by ho mal obchádzať. Takto nemusel spomaľovať a mohol uháňať aj tritisíc myšmetrov za sekundu. Keď sa rušňovodič v takej rýchlosti vyklonil z okna, prečesalo mu srsť na hlave a tvár sa mu vlnila ako lán pšenice.

Malá Myšaela spokojne hrýzla ovčí syr a pozerala, ako vonku ubieha krajina. Prefrčali cez stanicu Papraď-Tatry a o chvíľu sa po pravej strane leskla hladina nádrže Liptovská kaluž. Kyvkala si dolnými tlapkami, hmkala melódiu známej piesne Myšulienka, kde si bola, keď tu si k nej zrazu v Myšackej Bystrici prisadol malý myšiak.

„Ahoj, myšenka! Kamže ideš? Domov do Myščína?“ spýtal sa jej priateľským hlasom.

Myšaela sa zľakla a zahanbene sklonila hlavu. Zdalo sa jej, že myšiačika odniekiaľ pozná.

„Nezahráš si Čierneho kocúra?“ skúšal ešte myšiak a miešal karty podobné Čiernemu Petrovi. Myšaela však neodpovedala, prehltla posledný kus syra a celý čas až do mesta Myšiaka Čáka…