Ako sa Tulák stratil

Cez medzeru v doskách na stene stodoly prenikol slnečný lúč a pošteklil na nose spiaceho ryšavého kocúrika. Zvieratko lenivo pootvorilo jedno zelené oko, potom druhé, labužnícky sa ponaťahovalo a vyskočilo na nohy.

Slniečko! A svieti už od rána! Konečne prišla jar, jupí! To bolo prvé, čo preblesklo Tulákovi hlavou. Toľko sa jej načakal! Zima bola pre mladého kocúrika plného síl dlhá a mimoriadne nudná. Dedina, les i lúka akoby sa uložili na dlhé mesiace na spánok a šedivé dni plynuli nekonečne pomaly. Ale tomu je koniec! S ranným slnkom prichádza svetlo, teplo a život!

Tulák vyliezol zo svojho pelechu a rýchlo sa prešmykol dierou pod dverami, aby sa mohol tou krásou pokochať na vlastné oči.

A naozaj. Tam, kde sa ešte pred pár dňami leskli mláky po posledných zvyškoch snehu, bolo zrazu sucho, a v zemi sa dokonca začali objavovať prvé zelené výhonky. Tam, kde viseli ťažké mraky hroziace studenými prehánkami, žiarila belasá obloha bez jediného obláčika. Slnko si neúnavne predieralo cestu suchými korunami stromov a Tulák od radosti žiaril. Prišiel prvý jarný deň.

To stojí za malý výlet! Kocúrik nemusel rozmýšľať dvakrát. Ladne preskočil plot a vydal sa na prechádzku popri potoku. S nadšením si prezeral staré známe miesta, ktoré mu v zime na dlhý čas schoval sneh. Rozvodnený potok, na ktorého brehu vyrástlo pár snežienok, chodník medzi stromami v lese, mravenisko, kde sa dal naposledy pohrýzť...

Aké je to tu zrazu pekné, keď sa všade neváľa ten studený sneh, fuj. Pozrime sa. Jeden dom, druhý dom, políčko, kostol, hostinec na námestí… Tak moment. Niekto nám v zime vymenil námestie? Hostinec má byť vpravo, nie predo mnou. A kde sa tu vzal obchod? My predsa nemáme obchod! Kde to som?!

„Pomóóóóóc!“ zakričalo mačiatko z plných pľúc.

V dedine obďaleč sa zatiaľ…