Pán Vlha a flauta

Bol krásny, teplý deň, skoro ako letný. Okná na koncertnej sále boli všetky dokorán pootvárané. Hudobníci v orchestri tak mohli voľne dýchať a poriadne nacvičovať, ako každý deň. Tóny hudby sa niesli doďaleka, až do blízkeho parku. A tam, na jednej lipe, sedel na konári pán Vlha.

Pán Vlha nevedel nič o lyžovaní ani o pani Vlhovej, lebo to nebol človek, ale vták. Teda skôr malý vtáčik – samček vlhy hájovej. Práve priletel z teplých krajín a kochal sa výhľadom, vôňou a čerstvým vetríkom. Pískal si svoje ľúbezné melódie a žlté pierka sa mu leskli na slnku.

Vtom pán Vlha začul ten najnádhernejší hlas, aký kedy slýchal. Priamo z koncertnej sály zneli tóny flauty.

„To musí byť ale nádherná vlha, keď vie tak spievať!“ pomyslel si pán Vlha. Nepochyboval o tom, že jedine nejaká slečna vlha dokáže spievať tak krásne. Priletel preto bližšie, aby mohol vidieť toho vtáčika-speváčika.

Nakukol cez okno dovnútra a zbadal niečo štíhle, lesklé, krásne... Zbadal – flautu.

Pani Terézia Karošková, flautistka, fúkala do svojej flauty a rýchlo prelietavala prstami po jej klapkách. Zvuky zneli čarovne, veď aj hrali skladbu z opery menom Čarovná flauta. Vtáčik – pán Vlha – nevedel odtrhnúť oči od toho štíhleho trblietavého stvorenia.

„Čo je to za čarovného vtáčika?“ hovoril si.

A hoci orchester hral nádherne, ostatné nástroje pána Vlhu iba zbytočne vyrušovali. Chcel zaštebotať, pssst, nerušiť! Chcel počuť len toho čarovného vtáčika! Ale pán Vlha nebol človek a nevedel rozprávať, tak len zapískal svoje pfi-fiu-julu.

Trpezlivo čakal, kým sa skúška orchestra skončí. Trvalo to niekoľko hodín. Z konára pozorne sledoval, kedy vyjde z dverí to kúzelné stvorenie. A nakoniec aj vyšlo. Teda, vyšla pani Karošková a v ruke držala kufrík, ale flauty nebolo. Mala ju zabalenú vo vnútri kufríka, to však pán…