Líštička spoznáva zimu

Bola raz jedna líštička, ktorá sa volala Eliška. Mala rada jar – milovala prebúdzanie prírody po dlhej zime a páčilo sa jej, keď všetko naokolo kvitlo. Užívala si aj leto, pretože bolo teplo, slniečko hrialo jej hrdzavý kožúšok a ona mohla plávať v rybníčku pri lese. Jeseň obľubovala preto, že príroda hrala všetkými možnými farbami. A keď bol veľký vietor, so záujmom sledovala, ako si deti na kopci púšťajú pestrofarebné šarkany.

Jej najmenej obľúbeným ročným obdobím bola zima. Keďže svoju prvú zimu ešte ako líšťatko takmer celú prespala, nevedela, čo sa vtedy v prírode deje. A práve preto jej to stále vŕtalo v hlave. Líšky sa na zimný spánok neukladajú, a tak bude tento rok bdieť spolu s ostatnými ako veľká.

Na konci jesene si líšky chystali zásoby jedla a teplé pelechy. Jediná Eliška všetok ten zhon iba pozorovala a sústavne premýšľala nad tým, ako príroda v zime vyzerá.

Z myšlienok ju vytrhla jej kamarátka, veverička Rózinka: „Prečo tu len tak sedíš a nepripravuješ si pelech?“

„Túto zimu sa nechystám vôbec oddychovať ani spať ako vlani,“ odpovedala líška Eliška.

Veverička sa začudovala a pokračovala: „Prečo si teda aspoň nerobíš zásoby? Budeš hladná a o pár týždňov už veľa jedla nenájdeš.“

„To mi nenapadlo. Ja by som už konečne chcela zistiť, ako zima vlastne vyzerá,“ vysvetlila jej Eliška.

Rózinka chápavo prikývla a odskákala po strome preč.

Nastala zima. Eliška bola unavená a hladná. Tak rada by zaliezla do teplého pelechu a spala až do jari, ale rozhodla sa, že vydrží. Veď aj ostatné líšky sú hore.

Odrazu sa na oblohe zjavili zvláštne nadýchané mraky a vzápätí z nich začali padať biele vločky. Eliška sa zvedavo opýtala: „Čo je to?“

Jedna z vločiek jej spadla na ňufáčik. „Júj, to chladí!“ vypískla malá líštička.…