Kvok, kvok, motkali sa sliepočky po dvore. Jedna vyhrabávala dážďovky, druhá naháňala v tráve chrobáky a tretia vyzobávala semienka obilia, čo zapadli do škár pri ceste. Presne toto a nič iné učila každé kuriatko jeho mamička. Žiadna matematika, slovenčina ani prírodoveda. Nijaký telocvik či kreslenie. Azda trochu hudobnej výchovy, ak vám ich kvokanie pripadá ako pesnička. Kvokať, hrabať a zobať – to je všetko, čo sliepky a kohúty k životu potrebujú.
Lenže raz sa na tom dvore narodilo podivné kuriatko. Neustále malo hlavu v oblakoch a zobáčik plný otázok. Najviac ho zaujímalo, ako to funguje vo vesmíre.
„Píp, mami, ako vyzerajú hviezdy?”
„Ako zrniečka maku na oblohe.”
„Píp, a ako sa dá na tú oblohu dostať?”
„Raketou.”
„Píp, kde také rakety lietajú?” Kura poskakovalo okolo mamičky a nedalo jej ani chvíľu pokoj.
„Prečo stále pozeráš hore namiesto toho, aby si na zemi zháňal potravu? Snívaním o nebi a raketách si bruško nenaplníš. Také veci nie sú pre kuriatka,“ povedala mamička, ktorá s ním už stratila trpezlivosť.
„Ale mne sa to páči. Stavím sa, že astronauti si sami vyhrabávať červíky a zrniečka nemusia,“ nedalo sa kura.
Tato kohút ho chcel postrašiť, a tak mu povedal, že vo vesmíre žijú ufóni, čo žerú kuriatka. Ale ono aj tak trvalo na svojom. Koza sa mu smiala, že nie je dosť rýchle, krava zase ukazovala na jeho slabé nožičky a krídelká. Kurčatá vraj skrátka nemajú na let do vesmíru potrebné schopnosti.
Kuriatko bolo z toho smutné a veľmi si prialo byť niekým iným. Kiežby malo silné nohy ako býk, bolo rýchle ako pes alebo ohybné ako mačka. Nemajú vari pravdu? Lenže jeho sen bol silnejší než pochybnosti ostatných. „Budem cvičiť tak dlho, až zo mňa bude astronaut,” zaumienilo si.
Ako sa rozhodlo, tak aj urobilo. Každú…
