Ako si líštička priala krajší chvost

Bola jeseň. Príroda čarovala a menila farby lístia na červenú, hnedú a zlatú. Medzi vetvami a kríkmi sa preháňal svieži studený vietor. Sťahovavé vtáky sa pomaly začínali chystať na odlet, a preto im lesné zvieratká zorganizovali rozlúčkovú slávnosť. Bolo sa treba starostlivo upraviť: nabrúsiť si pazúriky, vykefovať srsť a vyhnať z kožucha blchy.

Presne tak to bolo aj v prípade chlpatej líšky Imrišky. Vykrúcala sa doma pred zrkadlom zo všetkých strán. Uhladzovala si fúziky, leštila guľaté okuliare a srsť si natierala voňavou vodičkou. Až potom mohla vyraziť z domu.

Na čistinke už bolo živo. Teplé slnečné lúče osvetľovali každý kút a odvšadiaľ znela vrava a smiech.

Imriška, dôkladne upravená, sa zamiešala do hlučného davu. Odrazu si všimla dve líšky zo susedných lesov. Obe mali naleštenú srsť, natočené fúziky, opilníkované pazúriky a pyšne šibali bohatými, huňatými chvostami. Považovali sa za najkrajšie líšky na slávnosti. Imriška sa pozrela na svoj chvostík, ktorý si ešte pred chvíľou s láskou kefovala. Zrazu sa jej zdal maličký, zvädnutý, a vôbec celý nepekný.

„Pozri na ňu, aký má chvost. Vyzerá ako pes,“ šeptom riekla pri pohľade na Imrišku jedna líška druhej a obe sa zachichotali.

„Ja by som s takým škaredým chocholom veru nevyliezla zo svojej nory,“ odvetila druhá a opäť sa obidve zasmiali. Potom mávli svojimi huňatými chvostami a odišli ochutnať medové koláčiky.

Imriška zostala stáť na mieste a bolo jej do plaču. Cítila, ako jej do tváre stúpa horúčava. Znova si prezrela svoj chvostík. Čím viac si ho prehliadala, tým škaredší sa jej zdal. Povedala si, že nemôže zostať na slávnosti už ani chvíľku. Mala pocit, že každé zvieratko na čistinke sa jej teraz bude takisto smiať. A tak sa rozutekala domov.

Bežala lesom, čo jej sily stačili. Bola však taká zmätená a rozčúlená, že zle odbočila.…