Bol raz jeden starý lev, ktorý vládol celému lesu. Keď poriadne zareval, ozvena sa ešte hodnú chvíľu ozývala. Všetky zvieratá podľa toho vedeli, že sa majú mať na pozore, lebo lev sa prechádza po lese. Kto sa pred ním neukryl, tomu bolo beda.
Tak ako každý deň, aj dnes lev driemal po obede v tieni stromov. Lenže tentoraz si ľahol iba kúsok od myšacej diery. Ako myš vychádzala z diery, pošteklila svojím chvostom leva priamo pod nosom. Lev sa v tej chvíli zobudil a zareval, až sa zem zatriasla. Keď zbadal myš, hneď ju schmatol do svojich pazúrov.
„Ako sa len opovažuješ budiť ma z obedného spánku, ty malá myš?!“ zahučal a už-už ju išiel zožrať. Veď čo by to bolo, keby ju nechal len tak ísť? To by ho všetky zvieratá vysmiali.
„Zadrž, zadrž, prosím,“ ozvalo sa z levových pazúrov. „Čo už len zo mňa budeš mať, keď ma zožerieš? V tvojom veľkom žalúdku sa stratím ako nič, ani ma cítiť nebudeš. No keď ma pustíš, možno ti ešte dobre poslúžim,“ prehovárala malá myš leva.
Ten prekvapene hľadel a musel uznať, že na takej malej šedej myške si veru veľmi nepochutí. Zľutoval sa teda a myš pustil na slobodu.
Dni ubiehali a lev už dávno zabudol na to, ako sa kedysi zľutoval nad malou myškou. Tá si dávala veľký pozor, aby levovi už nikdy neskrížila cestu, lebo nabudúce by ju to pokojne mohlo stáť život.
Teplé leto sa pomaly končilo a dni sa začali ochladzovať. V lese bol čulý ruch, pretože väčšina zvieratiek si začala robiť zásoby na zimu. Lenže zásoby na zimu si robia aj ľudia, čo znamenalo, že sa zároveň začala lovecká sezóna. Lovci chodili celé dni po lese, rozmiestňovali pasce a čakali na prvé úlovky.
Jedného dňa lev práve…
