Príšera

Blížil sa víkend, mrazivý, ale slnečný, a tak sa už celá rodina tešila na spoločný výlet na chalupu. Aby sa deti nenudili, obe si smeli so sebou vziať ešte jedného kamaráta. Matúško si zavolal spolužiaka Tobiho a Alžbetka kamarátku Naty. Všetci štyria sa často spolu hrávali, takže sa dobre poznali.

Čakala ich dlhá cesta autom do hôr a cez hustý les. Krátili si ju však vtipnými historkami. Nedávno mali deti v škole karneval, a tak rozprávali o svojich maskách. Samozrejme, každé z nich tvrdilo, že tá najstrašidelnejšia bola práve tá jeho. Veselo sa doberali, handrkovali, cesta pomaličky ubiehala, a na chalúpku dorazili až tesne pred zotmením.

„Jej, tá je čarovná!“ nadchýnali sa dievčatá pri pohľade na drevené okenice.

„No pôsobí trochu strašidelne,“ zháčil sa Tobi, keď sa zahľadel na obrysy strechy v súmraku.

„Áno, ako z temného lesa,“ ihneď sa zapojila aj Matúškova bujná fantázia.

„Ha-ha, chlapci už majú v gatiach,“ smiali sa obe dievčatá.

Chlapci sa ale okamžite ohradili: „My – a báť sa? Môžete sa spoľahnúť, že ak by aj z lesa prišla nejaká príšera, my vás ochránime!“ Matúš vypol hruď a zovretou päsťou si do nej buchol, až to zadunelo.

„Tak je! My máme skúsenosti,“ pridal sa Tobi, „nie nadarmo pozerám filmy so superhrdinami. Ja by som tej príšere ukázal kto z koho!“

„Poďte dnu, vy hrdinovia,“ smiali sa ocko s mamkou, „určite ste už poriadne hladní. Keď sa nenajete, nebudete mať dosť síl nato, aby ste dievčatá ochránili.“

Kým rodičia pripravovali večeru, deti si zatiaľ v spoločnej izbietke vybalili svoje tašky a ruksaky.

Potom ako sa spoločne navečerali, Betka navrhla, že by sa ešte mohli zahrať nejakú hru. „Poďme napodobňovať strašidelné postavy! Jeden bude napodobňovať, ostatní budú hádať. Čo vy na to?“

Všetci jednohlasne súhlasili.

Ako prvý začal Matúš, napodobňoval múmiu.

„Podobá sa to skôr na…