Ori a Ešok

Jedného dňa si starký išiel oddýchnuť po ťažkej práci. Sťažka si sadol na lavičku pod veľkým stromom a pomaličky zadriemal. Kým spal, priplichtil sa k nemu starý psík bez ucha. Oňuchal starkého a ľahol si pod neho. Čoskoro bolo počuť už iba hlboké odfukovanie.

Vtom odrazu starkému niečo kloplo na čelo. Otvoril oči, obzrel sa, ale nič nevidel.

„Asi sa mi čosi prisnilo,“ povedal si, pohniezdil sa a zas ich zavrel. Lenže tentoraz ho voľačo buchlo do hrude. Až mu dych vyrazilo!

Starký vyskočil tak prudko, že aj psík pod lavičkou sa zobudil a vystrašene sledoval starkého nohy. Ten už držal svoju paličku, pripravený pobiť sa s nepriateľom. Ale ako pozeral, tak pozeral, nikde nikoho. Len záhrada a on.

„Vari som sa sám zo sna udrel?“ Chvíľu premýšľal, potom pozrel hore. „Aha!“ rozosmial sa. „Veď ja ležím pod orechom! Tu mi budú celý čas oriešky padať na hlavu. Idem si nájsť lepšie miesto na spánok.“ A pobral sa preč.

Aj psík pod lavičkou sa zahemžil. Vstávať sa mu nechcelo a v tieni mu bolo dobre. Vyrušilo ho však šušťanie v tráve. Čo to? Odrazu sa k nemu prikotúľal orech. Celkom sám od seba!

Zvnútra zaznelo klopkanie. Psík orech začudovane oňuchal, až sa spod škrupinky ozvalo: „Jaj, to šteklí! Počkaj, už idem von!“

Orech sa jemne otriasol a praskol. Psíkovi od prekvapenia padla slina z papule a kvapla na druhý, menší orech, ktorý ležal na zemi.

„Vari prší? Idem von aj ja!“ ozvalo sa z neho a tiež začal praskať.

Psík vyskočil, prikrčil sa a pozoroval oba orechy. A tu z nich naraz vyskočili ľudkovia, menší ako malíček.

„Čo ste zač?“ štekol na nich.

„Ja som Ori,“ predstavil sa prvý, väčší.

„A ja som Ešok,“ pridal sa k nemu ten menší.…