Bol nádherný slnečný deň. Lúka hýrila farbami a hmyz predvádzal svoj koncert. Motýle tancovali nad kvietkami svoj pestrofarebný tanec. A rovno pod nimi, na jednom zelenom liste, ležalo malinké vajíčko. Bolo veľké, teda skôr malé asi ako špendlíková hlavička.
Z ničoho nič sa vajíčko začalo samo od seba hýbať. Nadskakovalo, prevaľovalo sa z jednej strany na druhú a naspäť. Odrazu zostalo na jednom mieste a odlúpil sa z neho kúsok škrupinky. A z tej malej dierky vykuklo jedno drobunké očko.
„Jeej, to je krása,“ nadchýnalo sa očko. No vzápätí zmizlo. Ale len na chvíľku. Vajíčko sa opäť pomrvilo, a zo škrupinky odpadol ďalší kúsok. Cez zväčšenú dieru vykukli dve očká, a tentokrát už aj hlavička.
„Jeej, to je nádhera,“ rozplývala sa hlavička a snažila sa dostať von z toho malinkého vajíčka. Aj sa jej to podarilo, a onedlho už na lístku ležala čierna húsenička.
„Jej, to je paráda,“ vyslovila so slasťou do tretice. „Ahoj, slniečko. Ako príjemne hreješ. Ďakujem za tvoje hrejivé lúče.“
Slniečko sa usmialo a pohladilo húseničku svojimi lúčmi.
Húsenička zavrela očká a vychutnávala si teplé slnečné počasie.
Zanedlho však slniečko prikryl mráčik.
Húsenička otvorila očká. „Ďakujem ti, mráčik, za príjemný chládok,“ usmiala sa na mráčik, a ten jej úsmev opätoval.
Priamo nad hlavou húseničky poletovalo niekoľko motýlikov.
„Aké ste nádherné, pestrofarebné,“ tešila sa z nich húsenička.
„Ďakujeme, húsenička,“ smiali sa veselo motýliky a pokračovali ďalej vo svojom šantení.
Húsenička sa potom odplazila k okraju listu a pozrela nadol. „Jeej, koľko farebných kvietkov. A ako krásne voňajú.“
A kvietky sa na znak vďaky vo vetríku zakývali. Boli červené, modré, žlté, fialové. Farieb tu bolo od výmyslu sveta. A všetky nádherne voňali.
Húsenička zliezla dole po stonke kvetu, na ktorom sa narodila. Keď dosiahla zem, pokračovala pomedzi steblá trávy. Všetko jej pripadalo také nádherné. Pomaličky sa plazila, až sa…