O Jankovi a Marienke

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden domček, ktorý stál na kraji hustého lesa. V domčeku žila chudobná rodina: otec – drevorubač, mama – krajčírka a ich dve deti – Janko a Marienka. Otec veľa ráz nebýval doma, pretože musel chodiť do panských lesov rúbať drevo, z ktorého sa potom stavali mosty. A kým narúbal dostatok dreva na taký poriadny most, to niekedy trvalo aj celé týždne.

Aby ušetril, spával na zemi priamo v lese. Stráviť noc v tmavom lese celkom sám, to si bezpochyby vyžaduje poriadnu odvahu. Azda takú, akú majú len drevorubači. Každý večer si otec musel založiť veľký oheň, aby žiara a praskajúce drevo odohnali divú lesnú zver. Veru, niekedy ani zaspať nemohol, keď počul zavýjať svorku hladných vlkov. Za svoju prácu drevorubača však nedostával žiadnu plácu, ale panstvo mu dovolilo brať si z lesa toľko dreva, aby cez zimu doma nepomrzli a aby si mohli na peci aj čosi navariť.

Mama bola veľmi šikovná krajčírka a šila oblečenie pre zámožných. A keďže nemali peniaze na šijací stroj, všetky veci musela šiť ručne. Prsty na rukách mala celé dopichané, pretože veľakrát šila aj po nociach, sediac pri lampáši. A pri slabom svetle sa jej ihla neraz vyšmykla a pichla ju do prsta. Počas dňa sa mama musela starať o deti aj o domácnosť. A zatiaľ čo otec rúbal drevo v lesoch, ona bola na všetko sama. No ani mama nedostávala za ušité veci riadnu plácu. Ľudia zo zámožných rodín, pre ktorých šila, jej dávali zvyšky jedla, čo im vždy ostali po hostine, a tak mali čo jesť.

Deti svojim rodičom pomáhali so všetkým, čo bolo treba. Janko zvyčajne opravoval staré deravé hrnce, pretože na nové nemali peniaze. Sníval o tom, ako bude chodiť po dedinách a mestách a bude opravovať hrnce všade…