Charles Perrault
Červená čiapočka
Nedávajme sa do reči s nikým, koho skutočný zámer nepoznáme. Známa rozprávka nám pripomenie, že dávať sa do reči s cudzími ľuďmi môže byť nebezpečné. Ešteže tento príbeh má šťastný koniec.
V jednej starej drevenej
Každé ráno sa gazda vybral na pole orať a gazdiná sa starala o všetky hladné krky. Nemali žiadne deti a veľmi túžili po synovi, ktorého by s láskou vychovávali.
Raz, keď gazda odišiel na pole a gazdiná sa chystala nakŕmiť zvieratá a potom uvariť obed, stalo sa niečo
Polievka už poriadne rozvoniavala a halušky hlasno bublali vo vriacej
Gazdiná sa vyľakala tak, až jej varecha z ruky
„Ktože tu je? Kto ma to na smrť vyľakal? Len sa ukáž a neskrývaj sa!“ kričala gazdiná a blúdila očami po kuchyni, hľadajúc, komu patrí ten hlas.
„Veď som tu, hneď pred tebou. Čo ma nevidíš?“ ozval sa opäť hlas z police pri okne a nato začal tancovať
Vtom zazrela na polici drobného chlapčeka. Bol maličký sťa hrášok, sotva ho bolo vidieť a očká mal maličké ako bodky na krídlach lienky.
„Chceli ste syna, tak tu ma máte! Janko, Janíčko sa volám. Som síce malý, ale šikovný, ničoho sa nebojím a sily mám aj za dvoch chlapov. Len mi už daj, mamka, niečoho najesť, lebo tu o chvíľu odpadnem od hladu,“ povedalo chlapčiatko a rukou si hladkalo škvŕkajúce
Gazdiná nabrala na tanier veľkú porciu halušiek, nech sa Janko Hraško poriadne naje. Bol síce drobnučký, ale s tou veľkou…