Pavol Dobšinský
Zlatá priadka
Chvastavosť Hankinej matky privedie lenivé, nešikovné dievča do ťažkej situácie – musí sa naučiť priasť zlato. Našťastie, pomocnú ruku jej ponúkne tajomný trpaslík. Ale za svoju pomoc pýta vysokú cenu.
V jednej
Každé ráno sa gazda vybral na pole orať a gazdiná sa starala o všetky hladné krky. Nemali žiadne deti a veľmi túžili po synovi, ktorého by s láskou vychovávali.
Raz, keď gazda odišiel na pole a gazdiná sa chystala nakŕmiť zvieratá a obed navariť, stalo sa niečo
Polievka už poriadne rozvoniavala, aj halušky už hlasno bublali
Gazdiná sa
„Ktože tu je? Kto ma to na smrť vyľakal? Len sa ukáž a neskrývaj sa!“ kričala gazdiná a blúdila očami po kuchyni, hľadajúc, komu patrí ten hlas.
„Veď tu som, hneď pred tebou. Čo ma nevidíš?“ ozval sa opäť hlas z police pri okne a hneď začal tancovať
Vtom zazrela na polici drobného chlapčeka. Bol maličký sťa hrášok, sotva ho bolo vidieť, a očká mal maličké ako bodky na krídlach lienky.
„Chceli ste syna, tak tu ma máte! Janko, Janíčko sa volám. Som síce malý, ale šikovný, ničoho sa nebojím a sily mám aj za dvoch chlapov. Len mi už daj, mamka, niečoho najesť, lebo tu o chvíľu odpadnem od hladu,“ povedalo chlapčiatko a rukou si hladkalo škvŕkajúce
Gazdiná nabrala na tanier veľkú porciu halušiek, nech sa Janko Hraško poriadne naje. Síce bol drobnučký, ale s tou veľkou kopou halušiek si hravo poradil a nakoniec ešte aj tanier vylízal.
„Ďakujem za obed, mamička moja. Teraz, keď som sa posilnil, môžem aj tatkovi obed zaniesť,“ povedal Janko Hraško už s plným bruškom.
Gazdiná pobalila do batôžka hlinený hrniec s horúcou polievkou a drevenú misku plnú halušiek. Janko Hraško si batôžtek s obedom prehodil cez plece, do rúk ešte vzal lyžicu s vidličkou a vybral sa za otcom na pole.
Vykračoval si Janko Hraško cez dolinu a do kroku si
Zanedlho došiel Janíčko k malému
Potom pokračoval ďalej smerom na pole, obzerajúc si okolitý svet, keď sa zrazu potkol o kameň a spadol
„Juuj, pomóc! Veď ja plávať neviem. Ešte som sa to nestihol naučiť, som na svete len prvý deň,“ kričal chlapček, čo mu hlasivky stačili.
No aj teraz sa vynašiel. Rýchlo sa vyšplhal čo najvyššie
Čochvíľa už zazrel aj gazdu, ktorý si práve sadal
Janko Hraško na neho už z diaľky volal: „Otec, otecko môj, obed mám pre teba.“
Gazda nerozumel, kto to kričí, a ešte ho aj otcom nazýva. Nikoho nevidel. Akurát sa mu zazdalo, že miska s vidličkou samy kráčajú po ceste priamo k nemu.
„Ach, asi som načisto úpal dostal, keď takéto vidiny mám,“ krútil hlavou gazda.
„Otecko, tu som. Ja tu na teba volám. Ja, tvoj synáčik, Janíčko,“ povedal Janko Hraško čo najhlasnejšie, keď už bol úplne blízko pri gazdovi.
Gazda
Zakrátko sa už otec pozeral na misku s haluškami a opýtal sa: „Janko, a polievku si mi žiadnu nedoniesol?“
„Aach, to ten pes nezbedný… chvostom zhodil hrniec zo stola, a tak nemala mamka do čoho polievku nabrať,“ vymýšľal si Janko Hraško.
Tak sa otec pustil do zvláštnych halušiek zmiešaných s hráškom, ktoré mu navyše škrípali
„To mamka nejaký nový recept vyskúšala, lebo zdravší obed chcela pripraviť,“ vynašiel sa Janko Hraško.
No keď sa otec lepšie prizrel, zbadal, že v haluškách je piesok i hlina zamiešaná. Už-už mal na jazyku, ako ide vyhrešiť toho malého lapaja, že si to všetko povymýšľal a klamal mu, no Janko Hraško sa v tej chvíli rozbehol
Drobný chlapček sa vydriapal na jedného z nich, posadil sa mu priamo k uchu a vykríkol: „Hijoo, hejsa, hej, na pole!“
Zapriahnuté
V tej chvíli prechádzal cez pole aj bohatý cudzinec
Gazdovi ponúkol za chlapca mešec plný
„Nehnevajte sa, pane, ale nemôžem vám môjho syna predať. Tak veľmi sme po ňom túžili a konečne sme sa dočkali. Je to naše najväčšie šťastie, nepredám ho ani za všetky peniaze sveta,“ hovoril mu otec.
No vtom začul, že mu Janko Hraško niečo šepká
A tak sa gazda s cudzincom napokon na predaji dohodli. Cudzinec si drobného chlapčeka rýchlo do kapsy medzi peniaze strčil, nasadol na svojho vraného koňa
Gazda s gazdinou doma už za strateným synčekom nariekali a báli sa, že už zase sami v dome budú bývať. Mrzelo ich, že z malého Janka Hraška sa len krátko tešili.
Keď odrazu ich zo smútku známy hlas vytrhol: „Nájde sa tu nejaká dobrota do môjho bruška vyhladnutého?“
Rodičia
A tak si spokojne v trojici žili a za peniaze si chalúpku aj komín opravili.
Zazvonil zvonec