Jedného dňa dal kráľovský dvor vyhlásiť, že princezná si hľadá ženícha. Za muža si vezme toho, kto ju najlepšie zabaví. Tento chýr sa dostal až na druhý koniec krajiny, kde žili dvaja bratia. Tí sa hneď rozhodli, že o srdce princeznej zabojujú.
Obaja boli veľmi múdri a vzdelaní. Jeden ovládal latinčinu, akoby to bol jeho rodný jazyk, a zaujímal sa tiež o medicínu. Okrem toho mu išlo i rezbárstvo a vo svete by sa určite nestratil. Aj druhý brat vedel dobre po latinsky, ale ten sa zas zaujímal o paragrafy a zákony a vedel sa vzorne postarať o každého koňa.
Obaja sa pred otcom predbiehali, ktorý z nich napokon dostane princeznú za ženu. Nuž a tak im otec vystrojil kone, nech teda idú na skúšku do sveta. Keď už obaja sedeli na koňoch, objavil sa tretí brat. S ním nikto nepočítal, lebo nebol taký chytrý ako tí dvaja a každý mu hovoril hlúpy Jano.
„A kamže ste sa vybrali tak hrdo vystrojení?“ opýtal sa Jano.
„Čože si nepočul kráľovskú výzvu? Celá krajina o tom hovorí. Ideme princeznú zabaviť a jedného z nás si potom vyberie za muža,” odvetili mu bratia.
„Tak to ma počkajte, idem s vami. Aj ja chcem princeznú za ženu,“ vyhlásil Jano, ale všetci naokolo ho poriadne vysmiali.
Bratia popohnali kone a už ich nebolo. Hlúpy Jano začal prosíkať otca, aby aj jemu dal koňa.
„Nič ti nedám, len hanbu by si narobil. Ostaň radšej doma a vyčisti chlievy,“ odbil ho otec.
Lenže Jano sa vynašiel, zobral kozu z ohrady, vysadol na ňu a už išiel aj on. Celou cestou vyspevoval a kričal: „Hurá, hurá!“ a neustále sa obzeral, či nenájde niečo, čím by princeznú potešil. Bratia zatiaľ mlčky prechádzali lesom a každý z nich rozmýšľal, ako presvedčí princeznú, aby sa…
