Kedysi dávno, v ťažkej dobe museli ľudia tvrdo pracovať na poliach, aby si vypestovali trochu žita, z ktorého si potom mohli u mlynára múku namlieť.
Jedného dňa sial gazda na poli žito, ale zrazu prišiel silný vietor a všetko žito vzal so sebou. Gazda utekal za vetrom, čo mu sily stačili, ale uháňajúci vietor už nedokázal dobehnúť. Celý skormútený prišiel domov a nevedel, čo si teraz počať. Keď nezaseje, nebude úroda. A bez dobrej žatvy veru žiadnu múku nenamelú.
Ako tak smutne sedel pri stole s hlavou položenou v dlaniach, žena mu hovorí: „Pobaľ si niečo pod zub do batôžka a vyber sa ten vietor hľadať, nech ti všetko odfúknuté žito vráti.“
Čo mu už ostávalo? Zbalil si veci na cestu a išiel cez hory, cez doly, vietor hľadať. Až ho nakoniec našiel vystrájať na lúke pri lese.
Keď vietor videl v diaľke živú dušu, prišiel ku gazdovi a pýta sa: „Čo tu hľadáš?”
A gazda mu vyrozprával celý príbeh o tom, ako mu vietor vzal posledné žito na sejbu a že teraz nevie, čo si bez žatvy v zime počnú. Vietor si pozorne vypočul chudobného neboráka a potom mu hovorí: „Žito už nemám, ale dám ti túto kapsu. Keď prídeš domov, len povedz kapsa, potras sa a hneď bude tvoj stôl plný všakovakých dobrôt.“
Gazda sa úctivo uklonil, poďakoval a utekal domov. Doma si sadol za stôl, zavolal ženu aj deti a rázne vyslovil: „Kapsa, potras sa.“ Kapsa sa v tom okamihu zatriasla a odrazu stál pred nimi stôl plný všelijakého jedla. Celá rodina sa veselila a spoločne hodovali, až kým všetko zo stola nepojedli.
Na druhý deň znovu kapsa na povel toľko jedla ponúkla, že ho ani sami zjesť nedokázali. A tak žena hovorí mužovi: „Nože, zavolaj farára na hostinu, nech si aj on…
