Noro, ktorý sa nevedel nudiť

Pán učiteľ vravel, že každé dieťa je niečím špeciálne. U niektorých to bolo jasné: Vaneska z konca ulice vedela kresliť prekrásne obrázky kriedou na chodník. Anička nádherne spievala a Robko dokázal ísť na bicykli najrýchlejšie zo všetkých.

No a Noro? Norbert, nazývaný Noro, bol najšpeciálnejší zo všetkých, lebo sa nevedel nudiť.

Nikto netušil, ako je to možné. Keď vonku celý deň pršalo a deti museli ostať vnútri, ostatní už rodičom pílili uši: „Mamííí, ja sa tak veľmi nudííím!“ „Ocííí, to je ale nuda!“

Ale Noro nie. Noro si ani nevšimol, že prší, lebo od rána majstroval čosi z roliek toaletného papiera.

Keď stál s mamičkou a bratom v dlhom rade pri pokladnici, jeho braček kričal a zlostil sa, že sa nudí. Ale Noro najprv spočítal všetky žuvačky a cukríky vyložené v stojane a potom bračekovi ukázal, že pípajúca pokladnica znie ako robot a trochu tak aj vyzerá. Nakoniec ich musela mama po zaplatení ťahať preč, tak sa im robotické pípanie zapáčilo.

Keď išla celá trieda na lekársku prehliadku a žiaci museli dlho-predlho čakať v nudnej čakárni, Noro si všimol, že kosoštvorcové dlaždice na podlahe vyzerajú tak trochu ako prekážková dráha. Vymyslel teda hru, v ktorej sa deti museli tíško presúvať z jednej dlaždice na druhú, aby sa dostali do cieľa. Ani nevedeli ako a bolo po prehliadke.

Všetky mamičky a ockovia sa vždy potešili, keď k nim Noro chcel zájsť na návštevu. A niekedy dokonca aj sami volali Norovým rodičom: „Dobrý deň, nechcelo by sa náhodou Norovi zastaviť u nás a trochu sa pohrať? Naše deti sa znova nudia.“

Aj Norovi spolužiaci si všimli, že kde je Noro, tam nikdy nebýva nuda.

„Norko, ty máš asi superschopnosť,“ vraveli mu. „Určite máš v sebe nejakú strunku, ktorej sa nuda bojí.“

„Nejakú tajnú, neviditeľnú…