Sofinka je malá škôlkarka. Má kučeravé vlásky, ktoré jej mamička často zapletá do vrkočov. Sofinka sa zas deň čo deň vzorne stará o svoju bábiku Lucku. Avšak teraz sa zo všetkého najviac teší na to, že okrem bábiky sa bude môcť starať aj o naozajstné bábätko! Mamička s oteckom jej totiž povedali, že bude mať súrodenca – malého bračeka.
Večer, keď išla Sofinka spať, sa nedočkavo opýtala mamičky: „Mami, a kedy sa už narodí to bábätko?“
Mamička sa s úsmevom pozrela na svoje zaguľatené bruško: „Neviem kedy presne, Sofinka, ale bude to už čoskoro. Dobrú noc,“ mamička ju pobozkala, zhasla svetlo a odišla z izby.
Sofinka sa zachumlala do periny aj so svojimi obľúbenými bábikami a ihneď zaspala.
Ráno Sofinku prebudil akýsi nezvyčajný ruch. Dokonca sa jej zdalo, že začula húkanie sirény. Chytro vyskočila z postele a vykukla von z okna. A naozaj, pred domom stála sanitka. Ale čo to? Nejaký pán v bielom držal za rameno jej mamičku, a pomáhal jej nastúpiť dovnútra!
Sofinka sa okamžite rozbehla von z izby. Zastihla otecka, ako práve vychádza z dverí. Mal na sebe bundu aj topánky, a keď sa na Sofinku pozrel, vôbec sa neusmial.
„Idem za mamičkou,“ povedal rýchlo. „Neboj sa, zakrátko sa vrátim. Babička na teba čaká v kuchyni s raňajkami,“ s týmito slovami zmizol za zavretými dverami.
Sofinka odrazu dostala obrovský strach. Prečo išiel otecko preč? Prečo mamička nastupovala do sanitky? Sofinka vedela, že sanitky vozia chorých a zranených ľudí. Do očí sa jej tlačili slzy. Sadla si na zem, chrbtom sa oprela o dvere a od toľkého strachu sa rozplakala, lebo nevedela, čo iné má robiť.
Vtedy z kuchyne vyšla babička. Razom pochopila, čo sa deje, a chcela vziať Sofinku do náručia. Ale Sofinka sa bránila. Nechcela ostať s babičkou, chcela ísť za mamičkou! Prečo ju len nechali…