Vonku bol chladný, pokojný deň a domčeky na ulici, poprášené mrazom, vyzerali ako maľované. Za oknom v izbe však bolo všetko, len nie pokoj. Medzi súrodencami Kubkom a Katkou lietali fixky, krepové papiere a ďalší materiál na tvorenie.
„Musíme sa poponáhľať!“ volal mladší Kubko a snažil sa omotať sestru toaletným papierom. „Čo keby si išla za múmiu? Tak to určite vyhráme.“
„To ani náhodou!“ Katka sa mu snažila vyhnúť, lenže pritom zhodila téglik s farbou, ktorá sa vyliala priamo na Kubka.
Katka sa rozosmiala: „Ak pôjdem ja za múmiu, tak ty budeš šašo.“
Kubko sa urazene zamračil: „Aj tak to bude nanič. Počul som, že Tóno pôjde tento rok za kapitána pirátov. Preto tú zajtrajšiu súťaž o najlepší kostým vyhrá zase on.“
„A ak to nevyhrá on, tak Bea,“ povzdychla si Katka, „v triede sa chválila novou maskou kráľovnej víl. Aby sme do zajtra vymysleli niečo lepšie, museli by sme vedieť čarovať.“
„Čarovať! To je nápad!“ zaradoval sa Kubko.
„Nie, Kubko, za čarodejníkov nepôjdeme. Čarodejnícky kostým si sa pokúšal vyrobiť minulý rok len pomocou lepidla a závesu a vyzeralo to ako niečo medzi vysávačom a lokomotívou.“
„Náhodou!“ ohradil sa Kubko, ale hneď dodal: „Nie, ja som myslel, že by nám mohlo pomôcť to nové dievča, čo sa sem prisťahovalo. Izabela.“
„Izabela? To je tá, čo sa o nej hovorí, že je...“
„Čarodejnica!“
„Divná!“ dopovedala Katka. „Čarodejnice predsa neexistujú!“
„Ja som počul, že si mumle rôzne zaklínadlá a do zošita si píše čarovné formulky. Dokonca vraj doma varí aj elixíry! Vari sa dá čarovať bez toho, aby si bola čarodejnica?“
„Sám si čarodejník!“ Katka pretočila oči, pretože nechcela pripustiť, že z toho nového dievčaťa zo susedstva má trochu strach. Chodí tak zvláštne oblečená... Mama ich síce pobádala, aby sa s ňou išli…