O zlatej sardinke

Tretiak Miňo sa zobudil, odvliekol svoje telo v pyžame do kuchyne a zívol. Jeho starší brat bol už dávno hore – bolo ho počuť z druhej izby, ako cvičí na husliach. Miňo si len podoprel hlavu, zapchal uši a chcel ešte spať.

„Zjedz rýchlo tie ryby, lebo nestíhame do školy,“ naliehala naňho mama cestou do kúpeľne.

Miňo sa zatváril kyslo: „Rybacia konzerva? Zjedol by som radšej hocičo iné než toto!“

Vtedy sa v konzerve pred ním čosi pohlo. To na neho žmurkla okom jedna nezjedená zlatá sardinka. Zdalo sa mu, že počuje hlások: „Ako si želáš!“

Na stole sa zrazu objavili párky z konzervy, hrášok, kukurica, mandarínkový kompót, džemy, med a maslo v malých plechovčičkách. Miňo neveriacky pozrel na tú kopu jedla, potom späť na rybku a pomyslel si, že to bude asi sen.

Ale nebol to žiadny sen. Zlatá sardinka v konzerve sa opäť ozvala: „Bývala som zlatou rybkou. Teraz som už len zlatá sardinka, ale stále viem plniť želania, ak ma nezješ!“

„Určite ťa nezjem,“ reagoval Miňo, „neznášam sardinky na raňajky.“

„Dobre teda,“ povedala sardinka, „splním ti tri želania. Och, pardon, už len dve. Prvé si si minul na svoje raňajky. Ale musia to byť želania plechovkové a konzervované. Čiže musia mať niečo spoločné s konzervou, lebo ja som zlatá rybka z konzervy!“

Miňo sardinku opatrne zabalil, schoval ju do chladničky, rýchlo čosi zhltol a utekal do školy. Celý čas rozmýšľal, čo by si tak mohol priať. Kamión plný plechoviek s limonádou?

Miňo s bratom zbehli po schodoch okolo poštovej schránky, do ktorej brat nakukol a vzdychol: „Zasa nič.“

Už šesť dní totiž čakal na list z konzervatória, kam sa hlásil. Bolo ťažké urobiť skúšky na konzervatórium a bál sa, že ho nevyberú.

Na ulici sa potom rozdelili každý iným smerom.…