Malá morská víla

Hlboko v oceáne, kde sa ani slnečné lúče nedostanú, sa na samotnom dne mora rozprestieralo kráľovstvo. Bolo prekrásne! Malo koralové steny a zdobili ho riasy všetkých možných farieb. V kráľovstve v mieri spolunažívali malé i veľké ryby, rastlinky, morskí ježkovia, morské víly a všakovaké vodné živočíchy. A všetkým vládol kráľ, jeho matka a päť dcér. Kráľova matka pomáhala kráľovi s výchovou dcér, pretože mamičku už nemali.

V kráľovstve sa všetkým dobre žilo, pretože všetci dodržiavali určené pravidlá. Jedno z pravidiel znelo, že morská víla sa môže pozrieť nad hladinu mora až keď dovŕši vek pätnásť rokov. Dovtedy musí ostať v podmorskom kráľovstve.

Najstaršia z kráľovských dcér mala mať pätnásť rokov už tento rok a tá najmladšia až o dlhých päť. Všetky dcéry mali svoje záhradky a tam trávili väčšinu času. Najmladšia dcéra mala v tej svojej aj mramorovú sochu princa, ktorá sa jej veľmi páčila. Neprestajne ju obdivovala, čistila od drobných rias a prihovárala sa jej.

Stará mama im často rozprávala, aké je to všetko nad hladinou krásne. Avšak nikdy nezabudla dodať, že najkrajšie je aj tak tu, na dne oceána. Bol to predsa ich domov. Malá morská víla sa nevedela dočkať, kedy sa konečne pozrie na svet nad hladinou.

,,Ach, ešte dlhých päť rokov," povzdychla si vždy pri starkiných príbehoch.

Ako čas plynul, každý rok počúvala svoje sestry, ako natešene ospevujú život nad hladinou mora. Jedna sestra sa vynorila počas noci, takže videla krásnu nočnú oblohu, druhá sa zase kochala farebným západom slnka, tretia videla zelené stromy a vysoké kopce a štvrtá zo sestier vyšla nad hladinu v zime, keď boli všade navôkol obrovské ľadovce. Kým štyrom sestrám už toto všetko pomaly zovšednievalo, tá najmladšia ešte ani len neokúsila, aké to je.

Po čase konečne nadišiel ten deň, kedy malá morská víla oslávila pätnásť rokov a mohla…