Aladinova čarovná lampa

V krajine, kde bolo slnko o čosi horúcejšie ako u nás, žil chlapec menom Aladin. Najradšej chodieval na trhy, kde trávil takmer všetok svoj voľný čas. Len sa tak prechádzal a vychutnával si ruch a vravu ľudí.

Raz tam stretol muža, ktorý na prvý pohľad vyzeral ako milý a dobrý človek. Prechádzali sa po meste a popri tom Aladinovi rozprával rôzne príhody a napínavé zážitky. Chlapec ho počúval až do zotmenia a ani netušil, že je to zlý čarodej, ktorý sa snaží získať si jeho priazeň. Videl v ňom vzácneho priateľa a možno aj otca, ktorého nikdy nepoznal, pretože v neďalekej chatrči býval iba s mamou.

Keď prišiel Aladin podvečer domov, hneď jej vyrozprával o mužovi, ktorého stretol. Matka sa však nepotešila a vystríhala ho, nech si dáva pozor, pretože nie všetci ľudia sú čestní a dobroprajní.

Na ďalší deň sa Aladin s mužom opäť stretol a ďalej počúval jeho pútavé rozprávanie. Len čo slnko zapadlo, zobral čarodej Aladina na prechádzku o čosi ďalej. Za mestom mu ukázal uspávača hadov, ktorý hral na flaute a kobra pred ním tancovala v jej rytme. Keď sa ocitli na púšti, ukázal muž Aladinovi akési dvere. Boli veľmi malé a čarodej by sa cez ne nikdy nedostal. A práve na to potreboval útleho a dôverčivého Aladina.

„Keď začnem odriekať kúzlo, otvoríš tie dvere a vojdeš dnu. Dávaj si však pozor, všade budú pasce. Musíš byť naozaj pozorný a zobrať odtiaľ len jednu vec – zlatú lampu, ktorú nájdeš na konci hrobky. Ničoho iného sa ani nedotkni,“ dával mu čarodej prísne pokyny.

Aladin nemal tušenie, do čoho sa práve púšťa, no čarodej už začal odriekať svoje kúzlo. Rýchlo sa prešmykol dovnútra, zišiel po schodoch úplne dolu a tam zbadal kopy zlata. Pre chudobného chlapca to bolo čosi neuveriteľné, ešte nikdy…