Janko Polienko

Ďaleko-preďaleko stál raz na kraji lesa malý drevený domček. Býval v ňom zručný rezbár spolu so svojou milovanou ženou. Deti nemali, a tak im neraz otupno bývalo samým v dome.

Jedného večera hovorí žena svojmu mužovi: „Počuj, keď máš také šikovné ruky a už si všelijaké veci z dreva povyrábal, čo keby si nám aj to dieťatko vystružlikal?“

Rezbár nelenil, na druhý deň vstal skôr ako zvyčajne a podujal sa plniť prosbu svojej ženy. Zobral kus pekného dreva, ohobľoval a zanedlho z neho vykresal malého chlapčeka. Keď prácu dokončil, odniesol ho žene a hoci bol z dreva, žena sa k nemu od prvého momentu ako k živému správala. Privinula si ho, s láskou ho v maličkej kolíske hojdala a spievať mu začala. A odrazu - aký zázrak! Nevídané sa stalo skutočnosťou – pesnička dieťa k životu vzkriesila. Pomenovali ho menom, ktoré mu najviac pristalo - Janko Polienko.

Chlapec rástol ako z vody a keď už bol z neho takmer šuhaj, požiadal otca, aby pre neho vyrobil drevený rybársky člnok. Otec sa hneď pustil do práce a čoskoro bol čln hotový. Janko Polienko sa tak mohol vybrať na člne obživu zháňať, a tak byť rodičom nápomocný. Janko rybárčil na mori vždy od skorého rána, vtáčiky mu vyspevovali a starostlivá mamka mu každý deň obed doniesla a z brehu mu nahlas spievala:

,,Poď, Janíčko, moje zlatíčko. Ku brehu ty poď, chutným jedlom si ulahoď."

A Janko vždy, keď tú pesničku počul, už aj k brehu priplával, s mamkou sa zvítal, polievky si zajedol a potom sa znova na more pobral.

No jedného dňa aj zlá ježibaba, čo žila v chatrči za skalami, začula, ako mamka na brehu svojmu synovi vyspevuje. Pozorne počúvala, aby si všetky slová čo najlepšie zapamätala a sliedila, v ktorú hodinu mamka s obedom chodieva.

V jedno…