Janko Polienko

Ďaleko-preďaleko stál raz na kraji lesa malý drevený domček. Býval v ňom zručný rezbár spolu so svojou milovanou ženou. Deti nemali, a tak im neraz otupno bývalo samým.

Jedného večera povedala žena svojmu mužovi: „Počuj, keď máš také šikovné ruky a už si všelijaké veci z dreva povyrábal, čo keby si nám aj to dieťatko vystružlikal?“

Rezbár nelenil, na druhý deň vstal skôr ako zvyčajne a podujal sa plniť prosbu svojej ženy. Zobral kus pekného dreva, ohobľoval ho a zanedlho z neho vykresal malého chlapčeka.

Keď prácu dokončil, odniesol ho žene, a hoci bol z dreva, tá sa k nemu hneď ako k živému správala. Privinula si ho, s láskou ho v maličkej kolíske hojdala a spievať mu začala.

A odrazu – aký zázrak! Nevídané sa stalo skutočnosťou: pesnička dieťa k životu vzkriesila. Nazvali ho menom, ktoré mu najviac pristalo – Janko Polienko.

Chlapec rástol ako z vody, a keď už bol z neho takmer šuhaj, požiadal otca, aby pre neho vyrobil drevený rybársky člnok. Otec sa hneď pustil do práce a čoskoro bol čln hotový. Janko Polienko sa tak mohol na ňom vybrať obživu zháňať a byť rodičom nápomocný.

Janko rybárčil na mori vždy od skorého rána, vtáčiky mu vyspevovali a starostlivá mamka mu každý deň obed doniesla. Z brehu mu nahlas spievala: „Poď, Janíčko, moje zlatíčko. K brehu ty poď, chutným jedlom si ulahoď.“

A Janko vždy, keď tú pesničku počul, už aj k brehu priplával, s mamkou sa zvítal, polievky si zajedol a potom sa znova na more pobral.

No jedného dňa aj zlá ježibaba, čo žila v chatrči za skalami, začula, ako mamka na brehu svojmu synovi vyspevuje. Pozorne počúvala, aby si slová čo najlepšie zapamätala, a sliedila, v ktorú hodinu mamka s obedom chodieva.

V jedno predpoludnie prišla na breh a…