Na čistinke hlboko v tmavom lese čupela pod vysokými stromami útla chalúpka. V chalúpke žili dve siroty – Janko a Anička. Rodičia im umreli, a tak sa museli o seba sami postarať. Učili sa prať, šiť a všetko okolo domu robiť. Les bol temný a tajomný, no siroty nenechal od hladu zahynúť a neustále im sladké lesné plody ponúkal. Lenže prišla zima a hora, ktorá bola doposiaľ plná všelijakých lesných dobrôt, ostala pustá. Len silný vietor sa ňou preháňal a lomcoval stromami. Janko sa veľmi obával, čo s nimi v zime bude.
Raz, keď išiel na drevo, začul z diaľky volanie o pomoc: „Pomóc, pomóc. Pomôžte mi.“
Ihneď sa rozbehol za zúfalým hlasom hlboko do hory, až prišiel k starému močiaru. Lesná cesta sa v močiari strácala a na jeho druhom konci zase von vykúkala. Lenže prebrodiť sa cez taký močiar nebolo vôbec jednoduché. Uprostred toho blata zapadla stará žena a kričala o pomoc. Na chrbte niesla veľké vrece a nie a nie sa v tom zabahnenom močiari pohnúť. Janko odlomil z mohutného stromu čo najdlhší konár. Podal ho jedným koncom starej žene, aby sa chytila, a potom už len ťahal, čo mu sily stačili. Horko-ťažko sa mu podarilo vyslobodiť starenku z močiara.
„A kdeže ste sa vybrali, tetuška?“ opýtal sa Janko, keď už bola starenka na brehu.
„Ach, chcela som ísť hlinený riad popredať do mesta na trh. Môj muž ho vyrába a ja s ním potom chodím na trhy. Bohužiaľ, dnes mi tento močiar skrížil cestu… a takto som dopadla,“ odvetila starenka a hneď nato rozviazala vrece plné hlineného riadu a podala Jankovi jeden malý, obyčajne vyzerajúci hrnček.
„Tento hrnček ti dám za to, že si mi pomohol,“ hovorí starenka Jankovi.
„Ďakujem, tetuška, veruže sa nám bude hodiť, lebo už nemáme v čom vodu…
