Janko Hraško

V jednej starej drevenej chalúpke s chatrnou strechou a rozpadnutým komínom žil gazda so svojou milovanou ženou. Na malom dvore chovali kŕdeľ husí, ktoré neustále gágali, a dve krochkajúce svinky. A mali aj veľkého psa, no ten sa radšej po kuchyni ponevieral, ako by mal na dvore strážiť.

Každé ráno sa gazda vybral na pole orať a gazdiná sa starala o všetky hladné krky. Nemali žiadne deti a veľmi túžili po synovi, ktorého by s láskou vychovávali.

Raz, keď gazda odišiel na pole a gazdiná sa chystala nakŕmiť zvieratá a potom uvariť obed, stalo sa niečo nevídané.

Polievka už poriadne rozvoniavala a halušky hlasno bublali vo vriacej vode, keď tu k nej ktosi znenazdajky prehovoril: „Juuj, tu to ale rozvoniava, či by som si dal nejakú dobrotu do bruška.“

Gazdiná sa vyľakala tak, až jej varecha z ruky vypadla. Rozhliadala sa vôkol seba, no nikde nikoho nevidela.

„Ktože tu je? Kto ma to na smrť vyľakal? Len sa ukáž a neskrývaj sa!“ kričala gazdiná a blúdila očami po kuchyni, hľadajúc, komu patrí ten hlas.

„Veď som tu, hneď pred tebou. Čo ma nevidíš?“ ozval sa opäť hlas z police pri okne a nato začal tancovať a vyskakovať, aby ho gazdiná konečne zbadala.

Vtom zazrela na polici drobného chlapčeka. Bol maličký sťa hrášok, sotva ho bolo vidieť a očká mal maličké ako bodky na krídlach lienky.

„Chceli ste syna, tak tu ma máte! Janko, Janíčko sa volám. Som síce malý, ale šikovný, ničoho sa nebojím a sily mám aj za dvoch chlapov. Len mi už daj, mamka, niečoho najesť, lebo tu o chvíľu odpadnem od hladu,“ povedalo chlapčiatko a rukou si hladkalo škvŕkajúce bruško.

Gazdiná nabrala na tanier veľkú porciu halušiek, nech sa Janko Hraško poriadne naje. Bol síce drobnučký, ale s tou veľkou…