Snehulienka a sedem trpaslíkov

Dávno-pradávno bolo jedno kráľovstvo, v ktorom vládli kráľ s kráľovnou srdečne a spravodlivo. Kráľovskému páru sa po čase narodilo vytúžené dieťa. Ich nádherná dcérka mala vlasy čierne ako havran, pokožku bielu ako sneh a pery červené ako krv. Práve pre snehobielu tváričku dostala meno Snehulienka.

Bohužiaľ, kráľovná skonala, len čo princeznú priviedla na svet.

Ako roky plynuli, kráľ si našiel novú ženu a čoskoro sa konala ďalšia kráľovská svadba. Nová kráľovná síce bola nádherná, ale aj pyšná a nečestná. Veruže nikto nevedel, že je to stará čarodejnica. Do svojej izby na zámku si tajne priniesla magické zrkadlo, s ktorým sa často rozprávala.

Každý večer pred spaním ho odkryla a spýtala sa: „Zrkadielko, zrkadlo, kto je najkrajší na tomto svete?“

Zrkadlo odpovedalo vždy pravdu: „Kráľovná moja, najkrajšia ste vy.“

Jedného dňa však kráľ ochorel a zákerná choroba čoskoro skolila aj jeho. Krajinu zachvátil obrovský žiaľ a celé kráľovstvo sa ponorilo do smútku.

A tak na zámku dlhé roky žili len Snehulienka a čarodejnica. V deň, keď Snehulienka dovŕšila osemnásť rokov, vošla kráľovná večer do svojej komnaty, zlatým hrebeňom si začala pred zrkadlom česať vlasy a ako vždy sa opýtala: „Zrkadielko, zrkadlo, kto je najkrajší na tomto svete?“

„Vy, kráľovná, krásna ste, no Snehulienka stokrát krajšia je,“ odpovedalo zrkadlo úprimne.

V kráľovnej vzkypel hnev. Zlatý hrebeň hodila na zem tak silno, že sa rozletel na márne kúsky. Zaumienila si, že sa Snehulienky musí čím skôr zbaviť. Dala si zavolať jedného z poľovníkov a prikázala mu, aby vzal Snehulienku do lesa a tam s ňou skoncoval. Ako dôkaz, že rozkaz vykonal, mal kráľovnej priniesť Snehulienkino srdce.

Na ďalší deň teda vzal poľovník Snehulienku večer do tmavého lesa. Úbohá dievčina už tušila, že sa deje niečo zlé, a začala ho prosiť o zľutovanie.

„Prosím, nezabíjajte ma. Utečiem a už nikdy…