Remeslo má zlaté dno

Žili raz v jednom kráľovstve kráľ, kráľovná a ich malá dcérka-princezná. Žili si dobre, pracovať nemuseli – veď o kráľa a kráľovnú je vždy dobre postarané.

Jedného dňa sa spoločne vybrali plaviť na more. Tak ako vždy, aj teraz mali všetko nachystané a pripravené – stačilo len nasadnúť na loď a plaviť sa. No táto plavba neskončila ako obyčajne. Len čo napli plachty, začal fúkať silný vietor a ten ich loď odplavil do neznáma.

Po niekoľkých dňoch ich vyplavilo v akejsi krajine. Keď vystúpili z lode, zistili, že ich tu nikto nepozná. Darmo kráľ všetkým hovoril, čo sú zač, že sú z kráľovskej rodiny – ak chceli prežiť, museli si nájsť prácu. Lenže kráľ s kráľovnou nikdy nepracovali, a tak nevedeli žiadne remeslo. Jedinú prácu, ktorú našli, bolo pasenie oviec, kde odmenou bola strecha nad hlavou a jedlo.

Ako roky ubiehali, kráľ s kráľovnou si zvykli na ťažkú prácu a kráľovská dcéra rástla do krásy. Aj ona pásla ovce na lúke a keď sa jedného večera vracala späť na salaš a pospevovala si, šiel okolo princ. Keď ju zbadal, nevedel oči odtrhnúť od toľkej krásy. Hneď sa do nej zamiloval a ešte v ten deň na jeho kráľovskom dvore oznámil, že si nevestu našiel. Ale keď kráľ vyspovedal svojho syna, čo je budúca princezná zač, o dievčine, čo pasie ovce, nechcel ani počuť.

„Zaslúžiš si lepšiu ženu. Hádam si nevezmeš akúsi pastierku,“ rozhorčene povedal kráľ svojmu synovi. Ale princ nechcel ani pomyslieť na iné dievča a trval na svojom.

A tak kráľ napokon privolil a poslal posla za pastierom, aby mu odovzdal mešec dukátov a oznámil, že korunný princ si chce vziať jeho dcéru za ženu.

Posol prišiel do pastierovej chalupy, vysypal na stôl mešec dukátov a povedal otcovi, že princ žiada o ruku jeho dcéru.

Otec…