Žili raz v jednom kráľovstve kráľ, kráľovná a ich malá dcérka-princezná. Žili si dobre, pracovať nemuseli – veď o kráľa a kráľovnú je vždy dobre postarané.
Jedného dňa sa spolu vybrali na more. Tak ako vždy, aj teraz mali všetko pripravené – stačilo nasadnúť na loď a plaviť sa. No táto plavba sa neskončila ako obyčajne. Len čo napli plachty, začal fúkať silný vietor, ktorý odplavil ich loď do neznáma.
Po niekoľkých dňoch ich vyplavilo v akejsi krajine. Keď vystúpili z lode, zistili, že ich tu nikto nepozná. Darmo kráľ všetkým hovoril, čo sú zač, že sú z kráľovskej rodiny – ak chceli prežiť, museli si nájsť prácu. Lenže kráľ s kráľovnou nikdy nepracovali, a tak neovládali žiadne remeslo. Jedinou prácou, ktorú si našli, bolo pasenie oviec, pričom odmenou im bola strecha nad hlavou a jedlo.
Ako roky ubiehali, kráľ s kráľovnou si na ťažkú prácu zvykli a kráľovská dcéra rástla do krásy. Aj ona pásla ovce na lúke, a keď sa jedného večera vracala na salaš a pospevovala si, išiel okolo princ. Keď ju zbadal, nevedel od toľkej krásy oči odtrhnúť. Hneď sa do nej zamiloval a ešte v ten deň na svojom kráľovskom dvore oznámil, že si nevestu našiel.
No keď kráľ syna vyspovedal, čo je budúca princezná zač, o dievčine, čo pasie ovce, nechcel ani počuť. „Zaslúžiš si lepšiu ženu. Hádam si nevezmeš akúsi pastierku,“ rozhorčene mu dohováral. Ale princ nechcel na iné dievča ani pomyslieť a trval na svojom.
A tak kráľ napokon privolil. Poslal posla za pastierom, aby mu odovzdal mešec dukátov a oznámil, že korunný princ si chce vziať jeho dcéru za ženu.
Posol prišiel do pastierovej chalupy, vysypal na stôl mešec dukátov a povedal otcovi, že princ žiada o ruku jeho dcéru.
Otec sa posla opýtal: „Akéže remeslo ovláda…