Bolo raz jedno dievčatko. Volalo sa Maruška a bývalo v domčeku pri lese s macochou a nevlastnou sestrou. Macocha Maruške síce poskytla strechu nad hlavou, obživu a šatstvo, no v láske ju veru nemala. Macocha mala aj vlastnú dcéru, ktorá sa volala Helena. Tú mala nadovšetko rada a starala sa o ňu ako o porcelánovú bábiku. Maruška musela robiť všetku prácu v dome: prala, upratovala, varila, starala sa o záhradku a šila. Matke to však nikdy nestačilo.
Keďže bola Maruška omnoho krajšia ako jej sestra, macocha sa veľmi bála dňa, keď k nim prídu pytači. Bála sa, že by pytači nechceli jej drahú Helenku, ale Marušu. A to predsa nemohla dopustiť! Hútala, hútala, až jedného dňa vymyslela plán. Raz večer, uprostred zimy, poslala Marušku natrhať do lesa fialky.
„Ale mamička, veď vonku mrzne, kamže vám mám ísť natrhať fialky?“ čudovala sa Maruška. Bez otáľania by jej šla natrhať čokoľvek, no teraz vedela, že to nie je možné.
„Ako sa opovažuješ odvrávať, ty naničhodnica? Choď, nech ťa tu už nevidím! A bez kvetín sa domov ani nevracaj!“ kričala na ňu. Hodila po nej zimný kabát a zatvorila za ňou dvere, ešte aj zamkla.
„Ach, čo si len teraz počnem,“ vzdychla si Maruška. Snehová pokrývka jej siahala až po kolená a oziabal ju ľadový víchor. Dlho-predlho chodila po tom chladnom nočnom lese. Už začínala pomýšľať na to, že tam asi zahynie, keď vtom zbadala v diaľke svetlo. Bolo síce len veľmi slabé, no vybrala sa k nemu.
Keď podišla bližšie, zistila, že to horí plameň v ohnisku a okolo veľkého ohňa sedí dvanásť mužov. Traja mladí ako Maruška, traja starší, ďalší traja ešte starší a poslední traja najstarší boli už bielovlasí. Boli to dvanásti mesiačikovia. Každý z nich vládol jednému mesiacu v roku. Najprv sa…
