Zlaté hrušky

Kdesi v dedinke Bürs žil raz jeden chudobný roľník. Nemal takmer nič, len troch synov a jednu hrušku, ktorá rástla rovno pred jeho chalupou. Rodila však veľmi sladké, lahodné ovocie, akému nebolo páru široko-ďaleko. Roľník si preto riekol:

„Takéto hrušky by iste potešili aj nášho pána kráľa! Synovia moji, poďte – oberieme spoločne za košík hrušiek a pošleme ich kráľovi ako darček.“

Tak aj bolo. Kým synovia oberali, roľník uplietol pekný prútený košík, vyložil ho mäkkým lístím a poukladali doň lesklé hrušky. Roľník povedal najstaršiemu synovi:

„Vezmi košík a odnes ho rovno na kráľovský dvor. Ale nejedz z nich ani ty sám, ani nikoho neponúkaj. A dávaj dobrý pozor, aby ťa o ne nik neobral!“

„Pravdaže, otče,“ prikývol syn. „Ja sa predsa viem o seba postarať.“ S týmito slovami zakryl hrušky ďalšou vrstvou lístia a pobral sa z dediny.

Šiel, šiel, až došiel k potôčiku. Zastavil sa pri ňom, aby si odpočinul a napil sa. Obďaleč sa hrbila drobná starenka a prala bielizeň.

„Dobrý deň, chlapče,“ pozdravila ho. „Čože to máš v rukách za ťažké bremeno, že oddychuješ?“

Najstarší syn jej zaklamal: „Ale, len neporiadok zametený okolo cesty.“

„Neporiadok?“ čudovala sa žena. „Nuž, keď tak vravíš, iste to bude pravda.“ Potom pokračovala v praní.

Keď chlapec došiel do kráľovského zámku a vyhlásil, že nesie otcove hrušky, kráľ ho nedočkavo prijal. Chýr o sladkých hruškách sa naozaj rozletel po celej krajine.

„Ukáž mi ich,“ pokynul chlapcovi.

Ale čo to? Len čo najstarší syn odkryl lístie, nebolo pod ním nič iné, iba prach a vetvičky, skrátka neporiadok zametený okolo cesty. Mladíka okamžite uvrhli do žalára za to, že chcel kráľa oklamať. Darmo sa zlostil, darmo hromžil na starenku, nič sa nedalo robiť. Nakoniec si uvedomil, že to vlastným klamstvom si privodil nešťastie.

Keď…