Vtáčik

Kúsok od mestečka, v záhradkárskej oblasti, mali vedľa seba svoje záhradky dvaja nerozluční priatelia. Vo všetkom si vždy pomáhali. Jeden bol vskutku vynikajúci záhradkár a druhý bol zas šikovný stolár a remeselník, no záhradkárčenie mal tiež veľmi rád.

Aj jedného rána sa takto jeden druhému prihovoril:

„Dobré ránko, sused, ako to dnes ide?“

„Dobre, susedko. No…“ sused záhradkár sa poškrabal na hlave, „pravdupovediac, nie tak úplne. Potreboval by som nové králikárne. Ale na prácu s drevom nie som veľmi zručný.“

„Netráp sa, susedko. To je predsa niečo pre mňa,“ usmial sa sused stolár, potľapkal suseda záhradkára po pleci, pošúchal si dlane, a hneď sa aj dal do práce.

A potom v niektorý iný deň to zas bolo opačne:

„Susedko, čože si dnes taký skleslý?“

„Aaale, akosi mi nechce jabloň rodiť,“ sťažoval sa sused stolár.

„Žiadny problém, zaštepíme,“ žmurkol veselo sused záhradkár, a už aj bežal do svojej kôlne po náradie.

A takto si vzájomne pomáhali zakaždým, keď voľaktorý z nich čosi potreboval.

Jedného krásneho slnečného dňa sa však na jabloň v záhradke suseda stolára nasťahoval spevavý vtáčik. Ráno čo ráno a večer čo večer si krásne vyspevoval.

„Hej, susedko, nechceš si ku mne prisadnúť a pokochať sa tým spevom?“ zavolal sused stolár na suseda záhradkára, ktorý práve rýľoval vo svojej záhradke.

„Nie, teraz nie, mám prácu. Potom neskôr,“ odpovedal druhý sused.

„Práca počká, len poď.“

„Naozaj nie. Až večer,“ nenechal sa presvedčiť sused záhradkár a ďalej pokračoval v práci.

„Tak dobre,“ vzdal to sused stolár, pohodlne sa usadil a so zavretými očami si vychutnával nádherný vtáčí spev.

Keď nadišiel večer, uťahaný sused záhradkár si sadol na lavičku pred záhradkou a schuti sa napil čistej vody. Už sa síce aj zmrákalo, no vtáčik susedovi stolárovi stále veselo spieval.

To je ale nespravodlivé. Ja tu pracujem celý deň, a on…