Kdesi ďaleko, až za Atlantickým oceánom severne od rieky Colorado, sa nachádzalo indiánske údolie. Spoznali by ste ho veľmi jednoducho. Bolo totiž celé obklopené vysokými skalami. Nájsť ho však nebolo vôbec ľahké, pretože tie skaly údolie dobre ukrývali.
Uprostred neho sa rozprestierala maličká dedinka. Nebola taká, akú poznáme z našich končín. Žiadne murované domčeky s červenými strieškami ani oplotené záhradky plné rozkvitnutých kvetiniek, ale desať indiánskych típí rozostavaných okolo ohniska. Jej obyvatelia sa pri ňom každý večer zišli, aby si spoločne zaspievali alebo vykonali všemožné rituály.
„Strieborný vlk, Bystrá vydra,“ oslovil náčelník Múdry orol dve deti chúliace sa k sebe pri plápolajúcom ohni, „dnes ste obaja dosiahli desiaty rok života. Odteraz máte aj vy právo na vlastného koňa.“
Deťom sa v očiach zablysli iskričky radosti: „Hurááá, konečne!“
„Najprv si ho však musíte zaslúžiť,“ upozornil ich Múdry orol a odhrnul si z tváre orlie pero zavesené v hustých dlhých vlasoch. „A podľa pravidiel prastarého rituálu môže koňa získať iba jeden z vás. Zajtra si zmeriate sily v troch úlohách. Ten, kto zvíťazí, dostane po zotmení svojho prvého koníka.“
„Bojíš sa, že prehráš?“ opýtal sa Strieborný vlk pred začiatkom súťaže.
„Ani trochu, ale ty by si sa mal,“ odvetila Bystrá vydra a kamaráta provokačne štuchla.
Strieborný vlk potiahol Bystrú vydru za čiernu čiapku. „To sa teda určite nebudem!“
Deti sa začali roztopašne postrkovať.
„Ehm, ehm,“ odkašľal si Múdry orol. Strieborný vlk aj Bystrá vydra zostali v tej chvíli stáť na mieste ako sochy. „Slnko už skoro celé vyšlo. Musíme začať. Každý z vás dostane dvanásť tomahavkov. Kto ich zasekne do tamtoho terča najviac, stane sa víťazom prvej úlohy.“
Bystrá vydra vzala do ruky jednu z bojových sekier. Zamierila, napriahla sa a hodila. Tomahavk letel, letel... čo letel, priam svišťal vzduchom, lenže terč minul…