Všetko zvládnem sama

V úli bolo výnimočne rušno. Bol totiž veľký deň. Na svet mali prísť nové larvičky.

„Pssst, pozrite, už sa liahnu…“ šepkali si včelie robotnice a dojato sledovali to divadlo. Z vajíčok, ktoré nakládla ich kráľovná, sa naozaj liahli malé roztomilé larvy. Robotnice sa nemohli dočkať, kedy ich poriadne vykŕmia materskou kašičkou a stanú sa z nich veľké včely.

Jedna z nových larvičiek sa mala obzvlášť k svetu. Papkala skoro za dve.

„Táto bude zo všetkých najšikovnejšia,“ tešila sa včielka, ktorá sa o ňu starala.

Tá larva sa zakrátko premenila na včielku Amálku. A Amálka si veľmi dobre pamätala, čo jej ako larve vravievali. Túžila dokázať, že to tak naozaj je. Že je najšikovnejšia a poradí si s každou prácou úplne sama.

Veď okolo seba denne videla, aké sú jej staršie sestričky v úli usilovné. Aké sú statočné a silné, keď ich niečo ohrozí. Ako sa starajú o domov, o larvy, zber peľu a pritom ešte opatrujú kráľovnú.

A to nebolo všetko. Tie včielky, ktoré boli zo všetkých najšikovnejšie, niekedy pred ostatnými pochválila sama kráľovná!

Amálka často snívala o tom, že raz aj ona začuje z úst kráľovnej svoje meno a všetci na ňu budú hrdí. Do práce sa preto púšťala s veľkým odhodlaním a všetko chcela zvládnuť sama.

Keď niektorá zo sestričiek ponúkala Amálke pomoc, hneď ju odmietla. Naopak, hnala sa do práce tak rýchlo, aby stihla splniť aj úlohy ostatných.

„To je paráda!“ pochvaľovali si robotnice. „My si môžeme oddýchnuť a Amálka to urobí za nás.“ Včielky robotnice preto pomaly leniveli a do zbierania peľu ani starostlivosti o larvy sa veľmi nehrnuli. Urobí to predsa niekto iný, načo sa plašiť.

Úľ sa postupne prestal skvieť čistotou a larvičky občas zostali hladné, kým si na ne niekto spomenul.

…