Bolo mrazivé počasie, pofukoval studený vietor a sem-tam z neba spadla osamelá snehová vločka. Toto ročné obdobie obľubujú najmä deti. V snehu sa dá sánkovať, bobovať, urobiť snehový anjelik, možno v ňom váľať sudy. Alebo si z neho môžete postaviť iglu či veľkého snehuliaka. A ak máte okolo seba kamarátov, sneh je ideálny na poriadnu guľovačku.
Ale malý Vladko kamarátov nemal. Aspoň nie v lese, kde býval – v malej chalúpke ďaleko za dedinou. Do lesa sa žiadny zo škôlkarov sám neodvážil. Vladko bol jedináčik, nemal bračeka ani sestričku a jeho rodičia mali veľa práce. Ocko často cestoval do mesta a bol tam až do večera, zatiaľ čo mamička sa starala o dom a záhradku.
A tak sa Vladko hrával väčšinou sám. V peknom počasí nemal o kamarátov núdzu: občas našiel v lese alebo záhrade nebojácne vtáčatko, slimáčika či kobylku a vymýšľal hry s nimi. Postavil im napríklad domček, kam sa mohli schovať, alebo im chytil dážďovku.
Ale v zime nemohol žiadne také zvieratko nájsť. Nech hľadal, ako hľadal, nikde nikoho nebolo. Záhrada bola v tomto období nielen studená, ale aj celkom opustená. A keď okolo náhodou preletel vtáčik ku kŕmidlu, zakaždým sa vyľakal, len čo sa k nemu Vladko priblížil.
Chlapček bol z toho veľmi smutný. Nemal sa s kým hrať a v záhrade nebol ani poriadny sneh na sánkovanie.
Odrazu ho niečo pošteklilo na nose. Bola to ďalšia snehová vločka, ktorá spadla z neba. Vladko ju striasol a pozrel sa na oblohu. V tej chvíli akoby niekto nad ním roztrhol páperovú perinu – na zem sa začali znášať kopy snehových vločiek. Chumelilo.
Vladko sa zaradoval a bežal si do chalupy po teplejšie oblečenie, rukavice a hrubú baranicu. Keď zakrátko vyberal z dielne sánky, nestačil sa čudovať. V záhradke už…
