Vodník Bublaník a boľavý zub

Jedného večera sa mladý vodník Bublaník vydal na pravidelnú obhliadku svojho panstva. Riečka sa vlnila v mesačnom svetle a letný vzduch bol presýtený vôňou mokraďových rastlín. Toto bola jeho ríša. Tu ako správny vodník dohliadal na spokojnosť všetkých vodných tvorov.

Bublaník si veselo vykračoval pozdĺž brehu, keď vtom začul podivné kvílenie. Hneď sa dovtípil, že to bude lesný mužík Alfonz. Malé strašidlo, ktoré po nociach ľaká pocestných, aby nerobili neplechu.

Ale teraz to nebol hrôzostrašný pokrik, akým bežne desil ľudí – znelo to ako smutné, bolestné nariekanie.

„To nebude len tak,“ nazdával sa Bublaník. „Musím sa pozrieť, čo sa deje.“

Cesta do mokradí, kde lesný mužík býval, nebola jednoduchá. Bublaník si musel dávať pozor na každý krok. Keď konečne dorazil na miesto, uvidel Alfonza sedieť na starom pni, ako sa drží za líce a usedavo plače.

„Čo sa stalo, lesný mužíček?“ opýtal sa ho.

Lesný mužík k nemu zdvihol uplakané oči a zakňučal: „Príšerne ma bolí zub! Celé noci nemôžem strašiť, nedokážem ani poriadne zavyť! Keď otvorím ústa, namiesto bliakania len takto fňukám.“

Vodník sa zamyslel. S niečím takým sa ešte nestretol. „Pomôžem ti, ale musím zistiť, ako na to,“ povedal rozhodne.

Napadla mu korenárka Beta. Tá liečila ľudí z okolitých dedín. Vybral sa preto k nej. Cesta bola dlhá, ale ponáhľal sa, pretože vedel, že lesný mužík trpí.

Došiel k malej chalúpke schovanej medzi lieskovými kríkmi a zaklopal na dvere. Chvíľu bolo ticho a potom sa ozval mrzutý ženský hlas: „Kto mi to sem lezie takto neskoro?“

„To som ja, vodník Bublaník! Potrebujem tvoju radu, Beta,“ ohlásil sa.

Dvere sa s vrzgotom otvorili a vyšla vysoká, chudá žena v dlhej tmavej sukni, so šatkou na hlave a očami ostrými ako ihly. Keď zbadala vodníka, jej výraz zmäkol a o čosi prívetivejšie riekla:…