Čo sa deje v podchode

Pavúčia rodina Križiakovcov sa práve vrátila z prázdnin. Pán Križiak si jednou rukou utieral pot z čela, druhou a treťou rukou držal deti a štvrtou zas pevne zvieral kufre. Práve vystupovali z lopúcha, ktorý im poslúžil namiesto loďky.

„Už sa nemôžem dočkať, kedy zaleziem do postele,“ vyhlásila pani Križiaková a elegantne sa zniesla z listu do trávy. Celá rodina sa húfom vydala do neďalekého tunela, kde už niekoľko mesiacov bývala.

Ľudia postavili tento podchod len nedávno. Pre pavúky v okolí bol skutočným požehnaním. Tie bystrejšie sa chodili potajme dívať na stavbu, aby si vyhliadli a zabrali ten najlepší kút. Veď kto by sa dobrovoľne potĺkal po kríkoch, keď môže mať pevnú strechu nad hlavou! A miesta toľko, že si môže postaviť celý pavúčí palác!

Pánovi Križiakovi sa ušiel pozemok okolo prvej lampy, čo vôbec nebolo zlé. Na terasu im ešte dosiahli slnečné lúče a každá neopatrná mucha letiaca od juhu skončila v ich sieti, takže aj jedla mali dostatok.

Ale keď sa teraz Križiakovci priblížili k ústiu tunela, s údivom zbadali, že im ide naproti celý zástup susedov. Dívali sa do zeme a oči sa im leskli.

„Čo sa deje, susedia? Azda sme nevyhoreli?“ zavolal na sprievod pán Križiak.

„Stalo sa niečo horšie! Vymietli nám pavučiny,“ odpovedal vpredu zlomeným hlasom pán Kútnik. „Mali metly a vysávače. Vysávače! Len tak-tak sme pred nimi utiekli. My sme im poctivo vychytali všetky muchy a komáre a oni sa nám takto odplatili!“ Dav prepukol v ťahavý pavúčí plač.

Rodinu Križiakovcov zachvátila panika. Ich luxusnú trojposchodovú pavučinu s výhľadom zhltol vysávač? Pani Križiaková utešovala plačúce deti a pán Križiak sa rovno štyrmi rukami chytil za hlavu. Čo si len teraz počať?

Tú noc strávili pavúky v kroví na dočasných pavučinách. Ráno im ich aj tak roztrhajú vtáky. Deti boli také…