Škriatok

Kde sa vzal, tu sa vzal, v lese za dedinou sa usídlil škriatok. Bol malý a škaredý. To preto ho ľudia tak nazvali. Postavil si takú malú chatrč, iba s jedinou izbietkou. Ani len pec nemala, iba ohnisko v strede a namiesto komína dieru v slamenej streche. A na tom ohnisku si škriatok stále čosi kuchtil. Zrána chodieval na huby a poobede zase dedinčania vídavali jeho krívajúcu zhrbenú postavu zbierať byliny po lúkach.

„Čarodej je to,“ šepkali si ženy tak, aby ich škriatok i na takú diaľku nedajbože nezačul a neuriekol. Ale chlapi len kývli rukou. Iba deťom zakázali hrať sa blízko lesa – pre istotu.

No na jar prišla povodeň a komusi strhla aj dom. V lete zas slnko spálilo úrodu. Na jeseň toľko pršalo, že to, čo sa urodilo, pohnilo. A zima? Škoda hovoriť. A podľa ľudí za to všetko mohol práve škriatok.

„Musíme ho odtiaľ vyhnať,“ zhodli sa chlapi.

No do lesa sa im veľmi nechcelo. Chodili doň, lebo museli. Po drevo, na lesné plody, na huby. Ale zakaždým sa odvážili len tak na okraj lesa.

A ani škriatok nechodil do dediny. Všetko, čo potreboval, si dopestoval na malom políčku za chatrčou. No malo sa stať toto:

Jedného dňa sa zavčas rána vybral otec s dcérkou na huby. No keďže už na začiatku lesa boli všetky huby vyzbierané, zašli hlbšie. Ešte bola hmla, a tak sa stalo, že dievčina sa oteckovi stratila z dohľadu.

„Otecko, otecko!“ kričala dievčinka zúfalo.

„Dcérenka moja, kde si?“ začula niekde v diaľke.

Šla za hlasom, keď tu sa jej na mokrom lístí pošmykla nôžka, a ona sa skotúľala kdesi do priehlbiny.

„Jaj, au, moja hlávka,“ dievčina otvorila oči a nad sebou uvidela… škriatka! „Pomoc,“ šepla a ihneď zamdlela. Škriatok ju uložil na akési sane z konárov, na…