Vianočné letisko

Malá Klaudia držala svoju mamu za ruku, aby sa nestratila. Kráčali totiž cez veľkú, rušnú letiskovú halu. Všade bolo veľmi veľa cudzích ľudí, ktorí sa s kuframi, taškami, darčekmi a škatuľami presúvali hore-dole po celom letisku. Nad hlavami im visela vianočná výzdoba. Na druhý deň mali byť Vianoce, a tak sa každý snažil rýchlo dostať domov k svojim blízkym.

Klaudia s mamou prešli cez pípajúcu bránu. Maminu kabelku a Klaudiinu plyšovú opicu museli položiť na voľajaký pás. Nejaký pán v uniforme kontroloval, čo je vnútri. Aj Klaudia zvedavo hľadela, čo má jej opica v bruchu. Ako na takom röntgene. Našťastie videla, že plyšová opica je zdravá a nemá v ňom nič.

Tak sa s mamou posunuli ďalej, smerom k veľkým oknám, kde Klaudia zbadala zaparkované obrovské lietadlá. Vo výhľade jej bránili chumeliace sa snehové vločky za oknom.

„Hurá, sneží!“ potešila sa Klaudia.

No zbohom, sneží! pomyslela si zase mama. Začala sa trošku báť, že pre sneženie budú mať lietadlá meškanie.

Klaudia sa spokojne pozerala, ako ostatným ľuďom röntgenujú kabelky, kufríky a tašky, a hladkala svoju plyšovú opicu.

Lenže zrazu sa strhol nejaký krik. Akýsi strapatý pán v obleku nechcel svoj kufrík položiť na röntgenový pás. Museli mu ho nasilu vziať. Pán stále opakoval: „Orchestra, orchestra!“

Letiskoví strážnici začali nervózne rozprávať do svojich vysielačiek. Spustil sa alarm, dobehli ďalší strážnici a do toho všetkého sa rozštekal letiskový strážny pes.

Klaudia sa pritisla k mame. Aj ostatní cestujúci sa obzerali. Za oknami snežilo čoraz viac. A pána, ktorý stále vykrikoval: „no, no, orchestra“, vliekli muži v uniformách kamsi dozadu, do presklenej kancelárie.

Klaudia s mamou videli, ako letisková polícia otvára jeho kufrík. Chvíľu sa tam hádali, ukazovali na kufrík, až nakoniec jeden policajt vybral zvnútra čosi lesklé, dlhé, s kovovými tlačidlami. Vyzeralo…