Starký si už od novembra púšťal z prehrávača jedine Johanna Sebastiana Bacha, Wolfganga Amadea Mozarta a koledy. A starká nás zas s príchodom novembra všetkých nútila lúskať orechy. Každý jeden večer. To preto, aby ich bolo dosť do všetkých dvadsiatich druhov koláčov. Za oknami ani nemuselo snežiť, ale v našej rodine sme hneď vedeli, že sa blížia Vianoce.
Aby to starká všetko postíhala, mala vždy nachystaný plán pečenia aj program upratovania. Nikomu to však neprekážalo a všetci sme jej poslušne pomáhali. Aspoň sme tak mali vianočnú náladu najmenej dva mesiace a nie iba jeden týždeň v roku.
Pomáhali sme aj tento rok. Práve boli na rade medovníky. A keďže nás nebolo málo, piekli sa rovno z dvojitej dávky cesta. Vrteli sme sa v kuchyni všetky tri: starká, mama aj ja. Vykrajovali sme, piekli, zdobili, natierali a robili všetko, čo bolo treba.
Ale čo sa však nestalo? Nejakou nešťastnou náhodou nám jeden celý plech medovníkov prihorel. Pripálili sa. Dívali sme sa na tie nešťastné tmavohnedé srdiečka, hviezdičky a medovníkové domčeky.
Starká ľútostivo riekla: „Bola by ich škoda vyhodiť. Odložme ich do škatule, možno sa zídu ako ozdoby na stromček.“
Tak aj urobila a prípravy na Vianoce pokračovali ďalej. Na pripálené medovníčky razom každý zabudol.
Na tieto Vianoce k nám mala zavítať aj teta Slávka z Prahy. Teta pracovala v jednej veľkej firme a už mnoho rokov bývala priamo v centre mesta, v byte s krásnym výhľadom. Lenže v tej veľkej firme mala veľa práce, a tak nám so smutným hlasom zatelefonovala: „Nemôžem u vás stráviť sviatky, lebo musím odcestovať na služobnú cestu. Ale viete čo? Prídem aspoň na pár dní pred Vianocami a užijeme si to!“
Teta k nám teda pricestovala skôr a priniesla so sebou aj štyri veľké tašky plné darčekov. Musela sa povinne pridať k pečeniu u starkej,…