Marián Dyno Burič
Snehuliak
Deti na ulici sa posmievajú súrodencom, ktorí sa od ostatných líšia výzorom. Keď to zbadá snehuliak, odrazu ožije a deťom vysvetlí, že tak ako snehuliaci, aj ľudia vyzerajú rôzne – a vonkoncom to nie je dôvod na posmech.
Marianka pred Vianocami netrpezlivo očakáva sneh, ale prírode sa akosi nechce. Vyzerá to tak, že Vianoce budú tento rok bez snehu. Čo je za tým? Túto záhadu rozlúskne dievčatko v jedno sychravé ráno, keď začuje záhadný plač. O tom, komu patrí, sa dočítate v tejto predvianočnej rozprávke.
Marianka vybehla do sychravého rána. Už nejaký čas síce mrzlo, veď do Vianoc zostávalo len pár dní, ale snehu nikde. A to ho Marianka i ostatné deti vyzerali, len čo ráno vyskočili z postele. Dnes si dievčatko takmer ani nestihlo obliecť bundu, tak sa ponáhľalo skontrolovať, či už budú môcť stavať snehuliaka. Stále nič.
„Tento rok si ten sneh dáva načas, však?“ povedala mamička a chytila Marianku okolo pliec.
Vtom čosi začuli. Znelo to ako... ako celkom tichučký plač. Rozhliadli sa okolo seba – ale na ulici nebolo ani živej duše. V žiadnom okne sa ešte nesvietilo. Všetci si užívali prázdniny a do nevľúdneho studeného počasia sa nikomu dvakrát vstávať nechcelo. Odkiaľ teda ten zvuk prichádzal?
„Dievčatá moje,“ pridal sa k Marianke s mamkou ešte ocko a podával dcérke bundu, „neviete, kto to tu plače?“ Ani jemu nedalo to nešťastné vzlykanie spať.
Nech však pátrali, ako chceli, stále nikoho nevideli. Dokonca ani mačacie mňaukanie alebo psie kňučanie to byť nemohlo. Všetci štvornohí obyvatelia domčekov na ulici ležali spokojne vo svojich pelechoch a nikde nebolo ani labky.
„Ja som to bol,“ ozval sa hlások taký tichý, že ho sotva začuli, „som tu, hore.“
Marianka s rodičmi sa skúmavo rozhliadla po strechách a komínoch. „Ešte vyššie,“ hlesol hlások.
„Ale vyššie je už len nebo,“ začudovala sa Marianka. Začalo jej to pripomínať nejakú rozprávku plnú čara a kúziel. Potom úplne zaklonila hlavu a uvedomila si, že vôbec nie je ďaleko od pravdy. Nesmelý hlások totiž patril bachratému čiernemu mraku priamo nad nimi.
„Nech prídem, kam prídem, všetci sa len zlostia,“ pokračoval mrak, lebo naozaj to hovoril on. „Vravia, že kvôli mne nesvieti slniečko, že im kazím náladu. Vravia, že... že... že zacláňam. A tak sa vždy s vetrom presuniem inam, ale všade sa to navlas zopakuje...“
Marianka si uvedomila, že ani ona nebola…