Vianočná ozdoba

Malé detské ruky vybrali zo škatule vianočných ozdôb otlčeného dreveného koníka.

„Mami, prečo ho tu vlastne máme? Medzi ostatné ozdoby sa vôbec nehodí,“ posťažoval sa chlapčenský hlas.

„Opatrne!“ ponáhľala sa k stromčeku mamička. „Toho koníka mi dala moja babička, ktorá ho dostala od tej svojej. Je to veľká vzácnosť. Radšej ho polož naspäť, Jurko.“ Mamička sa ujala figúrky a obradne ju zavesila na stromček.

„Dáme ho pekne vysoko, aby ho napríklad nechcela zhodiť mačka,“ dodala ešte.

Pche, toľko starostí pre jedného koňa? Veď je starý a škaredý, pomyslel si Jurko. Nedá sa vôbec porovnať s tými krásnymi trblietavými ozdobami! Radšej však poslúchol a ďalej vešal na stromček blýskavé reťaze a farebné svetielka.

Keď si šiel v ten večer ľahnúť, na starého koníka zabudol. A iste by na neho nemyslel ani ráno, keby sa mu nesníval zvláštny sen…

V tom sne za Jurkom prišiel drevený kôň. Bol natretý bielou farbou, ktorá sa z neho veľmi olupovala. Chýbal mu tiež kus ľavého predného kopyta a chvost aj hriva boli už dosť preriedené. Drevené zviera sa zhlboka nadýchlo a prehovorilo prastarým hlasom:

„Ahoj, Jurko. Dovoľ, aby som sa predstavil. Volám sa Pejko a som najobľúbenejšou hračkou tvojej prapraprababičky Anuľky. Vyrezal ma pre ňu na Vianoce jej ocko, keď bola rovnako stará ako ty. Od tej chvíle ma nepustila z rúk. Každý deň si ma nosila v aktovke do školy a prežíval som s ňou všetky jej dobrodružstvá.“

Jurko fascinovane počúval. Ten koník toho naozaj zažil veľmi veľa!

Kôň pokračoval: „Keď prapraprababička dospela, postavila si ma na nočný stolík. Už som s ňou nechodieval von, ale každý večer mi rozprávala, čo zažila. Bol som aj pri tom, keď sa jej narodila dcérka. Aby ma dievčatko nezničilo, schovala ma do škatule s vianočnými ozdobami. A rozhodne to…