Marián Dyno Burič
Snehuliak
Deti na ulici sa posmievajú súrodencom, ktorí sa od ostatných líšia výzorom. Keď to zbadá snehuliak, odrazu ožije a deťom vysvetlí, že tak ako snehuliaci, aj ľudia vyzerajú rôzne – a vonkoncom to nie je dôvod na posmech.
„Dobré ráno
„Dobré...“ zamrmlal si Rexík, ale radšej by ešte sníval v hlbokom sne. „Už je čas vstávať?“ opýtal sa otrávene.
„Áno, pozri, ako krásne sneží!“ povedala s úžasom a rozradostene ukázala na poletujúce vločky a biele záveje snehu, ktoré bolo vidieť
„Sneh!“ zvolal Rexík a rýchlo zhodil
Šťastný dráčik celkom pozabudol, prečo ho mama vlastne budila. Škola! To bol ten hlavný dôvod, prečo mal vstať
„Ahoj, mami!“ pozdravil a vybral sa na cestu, po ktorej nechodieva veľmi rád. Dnes ju však vôbec nebolo vidieť, bola celá zasypaná
„Kadiaľ mám ísť?“ povzdychol si smutný
Ujo odhŕňač sa ešte nestihol postarať o túto časť mesta. Rexík si teda zobral lopatu a začal si raziť
Rexík v zadýchanom ošiali upaľoval kadeľahšie, no všade naokolo boli veľké kopy snehu. A tak sa rútil rovno do nich. Neuvedomoval si však, že sa dostal do ešte väčšieho snehového záveja, než v akom bol. Unavený zostal stáť a premýšľal, čo urobí, keď zrazu začul
Čo to len môže byť? – začudoval sa. Ujo odhŕňač! – preblyslo mu hlavou. A blíži sa rovno sem!
Rexík ani nestihol zakričať…