Rexíkova snehová cesta do školy

„Dobré ráno!“ zobudila natešená dračia mamina svojho syna Rexíka.

„Dobré...“ zamrmlal si Rexík, ale radšej by ešte sníval v hlbokom sne. „Už je čas vstávať?“ opýtal sa otrávene.

„Áno, pozri, ako krásne sneží!“ povedala s úžasom a rozradostene ukázala na poletujúce vločky a biele záveje snehu, ktoré bolo vidieť cez okno.

„Sneh!“ zvolal Rexík a rýchlo zhodil teplú perinu, ktorá ho v tej chvíli už vôbec nezaujímala.

Šťastný dráčik celkom pozabudol, prečo ho mama vlastne budila. Škola! To bol ten hlavný dôvod, prečo mal vstať z postele. Aj keď sa mu veľmi nechcelo, pomaly sa začal chystať. Zobral si pripravenú desiatu a školskú tašku, no v hlave mu prebiehala len jediná myšlienka – ako sa čo najskôr vyblázniť v snehu.

„Ahoj, mami!“ pozdravil a vybral sa na cestu, po ktorej nechodieva veľmi rád. Dnes ju však vôbec nebolo vidieť, bola celá zasypaná snehom.

„Kadiaľ mám ísť?“ povzdychol si smutný Rexík.

Ujo odhŕňač sa ešte nestihol postarať o túto časť mesta. Rexík si teda zobral lopatu a začal si raziť cestu do školy. Vtom ho však niečo doslova zvalilo na zem. Tvrdý úder snehovej gule, ktorá letela od jeho suseda, Rexíka nečakane prekvapila. Ani sa nestihol spamätať, a už okolo neho lietali snehové bomby zo všetkých strán. Rexík sa dal okamžite na útek. Sused Dark bol však v presile, pridali sa k nemu totiž aj jeho zlomyseľní kamaráti.

Rexík v zadýchanom ošiali upaľoval kadeľahšie, no všade naokolo boli veľké kopy snehu. A tak sa rútil rovno do nich. Neuvedomoval si však, že sa dostal do ešte väčšieho snehového záveja, než v akom bol. Unavený zostal stáť a premýšľal, čo urobí, keď zrazu začul podivný zvuk.

Čo to len môže byť? – začudoval sa. Ujo odhŕňač! – preblyslo mu hlavou. A blíži sa rovno sem!

Rexík ani nestihol zakričať…