Ako prichádza zima

Na opadanom strome sedel havran. Bolo sychravo, nevľúdne a havran netrpezlivo prešľapoval z nožičky na nožičku. Čakal tretí deň – a stále nič. Už sa to predsa malo dávno začať.

Vonku nebolo ani živej duše. Havran sa už nevedel dočkať, kedy ulice rozveselí detský smiech a výskanie. Znudene pozoroval, ako sa vietor pohráva so zvyškami opadaného lístia na chodníku, keď vtom mu na zobák spadla prvá snehová vločka. Žeby už? Na vetvičku vedľa neho vzápätí dopadla ďalšia. A ďalšia. Havran vzrušene poskočil.

„Rýchlo! Nesmiem meškať ani minútu!“ poskakoval veselo.

Konečne prišla jeho chvíľa. Elegantne sa zniesol do neďalekého krovia a pár minút sa v ňom horúčkovito prehrabával. Za ten čas zem zakryla jemná snehová pokrývka.

Keď havran opäť vzlietol k oblohe, v pazúroch držal starý, ošúchaný cylinder. Pachtil sa s klobúkom na okraj mesta, do polí. Medzitým sa poriadne rozsnežilo a v chumelici nebolo vidieť ani na krok. Havran mal čo robiť, aby udržal správny smer. Napokon v diaľke zahliadol obrys bacuľatej postavy. Zdalo sa, že je azda postavená... z troch gúľ? Zakrútené ruky jej nehybne trčali do strán.

Havran sa pomaly spustil k zemi, priamo k bielemu panákovi. Tam vysypal obsah cylindra na zem a dal sa do práce. Začal pekne zospodu. Zo siedmich uhlíkov vytvoril rad gombíkov. Z ďalších piatich vytvaroval na hornej guli úsmev. Potom pripevnil dve uhľovočierne oči a medzi ne zatlačil veľkú mrkvu miesto nosa.

„Už som sa bál, že sa tento rok nedočkám,“ žartom vyčítal havran snehuliakovi, ktorý mu práve ožíval pod rukami, teda skôr pod zobákom.

Snehuliak na neho žmurkol svojím novučičkým okom. „Myslíš, že by som skazil zimu? Nikdy! Veď som sa na vás zase po roku veľmi tešil,“ dodal práve vyrobenými ústami.

Havran šťastne zakrákal a položil snehuliakovi na hlavu cylinder. Snehuliak pokýval čerstvo rozhýbanými…