Veveričiak Vilko a kôrofón

Hlboko v hustom lese, vo vysokom strome žil malý veveričiak Vilko. Z celej rodiny bol najmenší. Mal síce veľa starších bratov a sestier, ale tí už všetci veselo preskakovali na iné stromy a trávili čas s kamarátmi.

Vilko sa mohol zdržiavať iba v okolí ich stromu a školy, pretože rodičia sa o neho báli. Mohol s nimi chodiť zháňať zásoby na zimu, ale to sa mu väčšinou nechcelo. A tak často zostával doma sám a ukrutne sa pritom nudil.

„Mamííííí, neviem, čo mám robííííť,“ sťažoval sa vždy, keď sa rodičia vrátili domov s nákladom orieškov. „Mamíííí, s čím sa môžem hrať?“

Otecko veveričiak už to večné ponosovanie nemohol vydržať, a tak jedného dňa doniesol domov novinku. „Aha, Vilko, tu máš. Zohnal som ti kôrofón.“

„Kôrofón?“ rozžiaril sa Vilko. „To je paráda!“

Kôrofón bol v lese za posledné roky ten najlepší vynález. Cez čarovný kúsok kôry si mohli zvieratká posielať odkazy. A dokonca aj vymieňať obrázky orieškov či lesných plodov, ktoré našli. Najmä v zime, keď bol celý les zaviaty snehom, mohli zvieratká aj takto zostať v kontakte, aby im v norách nebolo clivo. A keď niekto pre záveje nemohol vyjsť z nory, cez kôrofón si mohol zavolať pomoc. Bola to skrátka super vec. Aspoň tak všetci hovorili.

V jeden jesenný deň sedel Vilko opäť sám v dutine stromu, keď sa zrazu ozvalo zaškrabkanie. Znamenalo to, že na kôrofón prišla nová správa.

„Kto mi to píše?“ vyskočil Vilko natešene. Žeby to bola spolužiačka, veverička Veronika? Alebo im pán učiteľ Vavrinec posiela nejakú úlohu?

Ale nie. Toto bol niekto celkom nový. Mal napísané, že sa volá Zajačik Zdenko. A naozaj – pri mene svietil obrázok milučkého bieleho zajačika s dlhými uškami.

„Ahoj, Vilko!“ napísal Zdenko. „Ako sa máš? Videl som ťa včera pri škole.…