Šerosvet 5. časť: Nečakaný zázrak

Matej nemohol uveriť vlastným očiam. Nielen preto, že sa zrazu ocitol vo zvláštnom svete, zaplietol sa do riešenia veľkej záhady a stretol hovoriace auto, ale tiež preto, že budova pred ním vyzerala ako obrovský téglik na kávu, s marshmallow cukríkom navrchu.

„Somnius?” šepol.

„Áno?” Špión-alchymista sa ani neobzrel, prižmúrenými očami strážil vchod.

„Prečo sú všade sladkosti? Myslel som si, že sme v krajine snov, a tu to skôr vyzerá ako v obrovskej cukrárni...“

„Za to môžete vy,” zašepkal alchymista.

„Akože my? My sem predsa nevidíme ani o vás nevieme...“

„Lenže v poslednom čase ste si začali každý večer priať sladké sny!” povedal Somnius a potiahol sa za bokombradu. „Ver mi, že pred päťsto rokmi to tu takto nevyzeralo. A čo v časoch dinosaurov!“

Chlapec sa rozhodol, že nebude Somnia dráždiť ďalšími otázkami. Alchymista síce vyzeral na prvý pohľad pokojne, ale Matejovi bolo jasné, že sa chveje od vzrušenia a nervozity. Veď aj on cítil zvieranie v bruchu.

Na okamih sa rozhostilo úplné ticho. Lily sa priplichtila k boku auta, zobrala zo zeme niekoľko kamienkov a začala s nimi žonglovať. Somnius sa po chvíľke rozhliadol, bez slov pokynul Matejovi a obaja vystúpili z Cukrkandla.

Náhle sa ozvala rana! Dvere hostinca sa rozleteli a Jonas vybehol von.

„Čo som blázon?” zamrmlal a zamyslene sa škrabal na brade. „Viem iste, že som ju tu nechal. Somnius!“

Somnius sa síce iba pred chvíľou s viditeľnou ťažkosťou postavil na nohy, napriek tomu si zachoval ľadový pokoj: „Čo sa deje, Jonas?”

„Škatuľa zmizla. Ten, kto ju vzal, po sebe nezanechal ani stopu...“

„Za mojich mladých rokov,” ozval sa Cukrkandl, „neboli agenti a emisári leniví doniesť zaistený materiál k nám na centrálu a nenechávali ho povaľovať sa v prvej búde, na ktorú narazili…“

Jonasov prst vystrelil proti prednej maske auta…