Pátrači 5. časť: Stará kronika

Na súrodencov Jakuba a Matúša čakali tieto prázdniny samé dobrodružstvá. Akoby aj nie, keď ich trávili na stredovekom hrade! Možné to bolo vďaka tomu, že ich dedko Ferdinand bol hradným kastelánom. Síce väčšinu dňa sprevádzal turistov, ale keď mal čas, veľmi rád sa k potulkám vnukov pridal.

Chlapci sa opäť ocitli v knižnici, tentoraz v sekcii starých kroník a zaprášených zväzkov. Knihovníčka, pani Anna, im dovolila prezrieť si ich len po slávnostnom sľube, že to tam neprevrátia hore nohami. Samozrejme, tento sľub porušili presne o dve minúty a štyridsať sekúnd neskôr.

„Hej, Matúš, pozri na toto!“ Jakub vytiahol obrovskú, v koži viazanú knihu s kovovými prackami. Keď ju otvoril, ukázali sa stránky plné rukou písaných záznamov. Ale nech škúlili, ako chceli, chlapci zistili, že text v knihe prečítať nedokážu.

„Toto bude zrejme S... alebo Z? V akom jazyku to vlastne je? Tie písmená mi síce niečo hovoria, ale slová asi toľko ako mamutovi dnešné noviny,“ povedal Jakub frustrovane.

Matúš sa naklonil bližšie. „Ja tomu rozumiem rovnako ako ty. Teda vôbec. Ale počkaj, sú tu aj nejaké mapy!“

Keď papier trochu pootáčali a zamysleli sa, spoznali, že sú to náčrty hradných múrov a štruktúra okolia. Chvíľu ich študovali a zrazu si všimli niečo zvláštne.

„Počkaj, počkaj, takže tento hrad nevyzeral vždy tak ako dnes?“ opýtal sa Jakub, listujúc stránkami knihy. Zakrátko v nej chlapci objavili obrázok, na ktorom bola znázornená akási bitka. Vyzeralo to, že hradní páni museli prestavať pevnosť tak, aby odolala obliehaniu.

„Presne tak! Zdá sa, že sem pridali nové hradby a zosilnili veže, lebo ich takmer rozbili nepriatelia. A toto... to vyzerá ako tajné zásobovacie chodby!“

Jakub nadšene plesol rukami. „Vieš, čo to znamená?“

„Že hrad bol kedysi v poriadnej kaši?“

„Nie! Teda aj to... ale hlavne, že niekde tu sú…